5. štvrtok - (Mk 7,24-30)

    Dnešné evanjelium nám ukazuje, ako si Ježiš počína v pohanskom kraji. Každé stretnutie s Ním nám slúži na poučenie. Písmo sv. vyslovené hovorí, že sa utiahol do okolia Týru a Sydonu. Môžeme predpokladať, že do tohto pohanského kraja prichádza Ježiš aj preto, aby si ako človek oddýchol, aby sa na chvíľu zatajil a skryl. Vidíme však, že správy o Ňom sa šírili aj medzi pohanmi. Aj oni túžili po stretnutí s Ním a možno ešte vo väčšej miere, ako Židia, si uvedomovali potrebu Spasiteľa. Ježišovo ľudské srdce je podstatne zjednotené so Slovom Božím. On stojí pevne na Božej strane a preto sa i pohania utiekajú k nemu. Dnešné evanjelium nám ukazuje ženu, pohanku, ktorej dcéra je ovládaná zlým duchom a ktorá priznáva bezradnosť v zápase so zlým duchom, ktorý trápil jej dcéru. Evanjelista hovorí, že táto žena bola rodom Grékyňa a Sýrofeničanka.
    Podľa cirkevného učenia existujú rôzne stupne satanovej vlády nad človekom. Odborne hovoríme o posadlosti a demonizácii. Posadlosť je úplne ovládnutie človeka zlým duchom, takže si človek už ani nezachováva vedomie svojej vlastnej osoby, ale koná a hovorí skrze neho zlý duch. Diabol si človeka postupne obsadzuje skrze jeho vedomé a dobrovoľné nevernosti voči Bohu. Človek akoby už nemal svoju vôľu, ale úplne podlieha diablovi. Je to jav menej častý, ale predsa sa vyskytuje aj v našich časoch. Demonizácia je častejší jav. Je to vláda satana v niektorej oblasti života človeka. Napríklad v nezvládnutých hriešnych vášňach. Demonizácia môže prerásť až do posadlosti, keď sa človek sústavne otvára vplyvu zlého. To sa najviac deje cez rôzne okultné praktiky, ale aj skrze alkoholizmus a drogy, skrze sústavne sledovanie filmov z pornografickou tematikou, alebo cez počúvanie hudobných skupín, ktoré šíria satanistické myšlienky.
    Možno aj v našej dobe by sa mnohé matky mali modliť podobne ako matka z evanjelia. Evanjelista Matúš dodáva k dnešnému príbehu, že žena volala: „Zmiluj sa nado mnou Pane, syn Dávidov, dcéru mi hrozne trápi zlý duch!“ Matka prosí o zmilovanie nad sebou, lebo trápenie jej dcéry je i jej trápením. Evanjelium nám hovorí, že napriek úpenlivej prosby pohanskej ženy, Ježiš neodpovedal ani slovo. Boh s človekom začína komunikovať až vtedy, keď sa vierou otvára na prijatie Božieho Slova, pretože len týmto spôsobom sa stávame božími deťmi. Ježíš si ju dokonca nevšíma ani vtedy, keď začínajú za ňu prosiť apoštoli. Až vtedy si ju všimne, keď príde priamo k nemu a pokloní sa mu. Takto vyznáva vieru potrebnú ku Spáse: „No ona pristúpila k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ Záchrana človeka spočíva v odrieknutí sa satana a v prijatí Ježiša. Prísť pokorne k Ježišovi, ako žena v dnešnom evanjeliu. Uznať, že som trápený zlým duchom. Prosiť Ježiša, aby ho vyhnal, prosiť ho i na kolenách.
    Počujme ešte ráz, čo urobila žena: „prišla a hodila sa mu k nohám. Žena, bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry.“ Grékyňa sa hádže na kolená pred židovským tesárom. A Ježiš akoby ešte viac chcel ponížiť jej hrdosť. Osloví ju úplne po židovský: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Náboženský a mravný stav pohanov Ježišovej doby bol tak katastrofálny, že v porovnaní so Židmi bolo úplne oprávnene prirovnať ich k zvieratám. A predsa ešte i v oslovení pohanskej ženy sa ukazuje Ježiš ako milosrdný, keď zmierňuje tvrdé slová, ktoré užívali jeho súčasníci a krajania vo vzťahu k pohanom, keď ich nazývali neveriacimi psami. Život bez viery a bez Božej pomoci naozaj ústi do zvieracieho spôsobu života, ktorý je o to horší, že človek nemá rozvinuté inštinkty. Pohania žili zvieracím štýlom života, bez zákona a to viedlo k posadlosti.
    Ale ona veľmi pokorne prosí: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch." Hoci Ježišovo rozhodnutie bolo: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobre vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám" predsa sa vo vzťahu k nej toto rozhodnutie mení na základe jej modlitby, jej pokory, jej múdrosti. Boh hľadá v našich modlitbách srdce a múdrosť. Ona sa celkom odovzdala do Ježišových rúk a On jej odpovedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry". Pre slová jej modlitby diabol musel opustiť jej dcéru. Veľká je jej viera i láska, keď strpí toto poníženie a keď jej viera napriek odmietnutiu neochabla. I keď nemohla uspieť pred Bohom tým, že by dodržiavala Zákon, predsa uspela kvôli svojej veľkej viere. Viera je vstupnou bránou do Božieho kráľovstva.
    Aj na kresťanskom Slovensku sa človek stretáva s týmto živočíšnym štýlom, ktorý odvádza ľudí od Boha skrze prepuknuté a nezvládnuté vášne. Diskotéky, kde sa propaguje nezriadený štýl života. A kresťanskí rodičia tam púšťajú svoje deti a pokrstení tieto diskotéky organizujú. A tiež sa im domov z diskotéky vracajú zúrivci, ktorí ničia kvôli svojej frustrácii všetko okolo seba. Kiežby volali k Bohu ako táto žena.
    Aby nás Boh vyslyšal, nepotrebuje množstvo našich slov. Zmyslom rôznych cirkvou schválených pobožností napr. deviatnikov, nie je hromadenie slov a presviedčanie Pána Boha. Stačí jedna kratučká prosba, ak je prednesená v Svätom Duchu, teda v správnom postoji. Zmysel deviatnika je priviesť nás ku správnemu postoju, aby sme mohli prijať Boží dar. Viesť nás k väčšej dôvere, aby sme prestali urážať Boha svojou neverou. Správny deviatnik by nás mal viesť k tomu, aby sme pri rozjímaní Božieho Slova, poznali vady svojej modlitby a aby sme ich mohli potom odstrániť a dosiahnuť vyslyšanie prosby.
    Skúsenosť svätých potvrdzuje, že spolupracovať na vnútornom oslobodení od moci démonov môžeme predovšetkým týmito spôsobmi: utrpením a teda nie konzumným spôsobom života, vzdávaním vďaky a chvály Bohu, oslavou Boha a nie reptaním. Sv. Peter vo svojom liste hovorí: „kto trpí, rozchádza sa s hriechom“. Zlí duchovia vyhľadávajú len slasť, hoci sami spôsobujú trápenie. Ale ako náhle sa v našom živote objavuje kríž, odchádzajú. Oslava Boha a vďačnosť voči Bohu likvidujú vládu Satana, pretože sám Boh vydáva do moci nečistých démonov tých, ktorí Mu nevzdávajú vďaku ako sa patrí a oslobodzuje tých, ktorí to robia. Každá účasť na eucharistii je aj naším vďakočinením a oslavou Boha, ktorá nás v konečnom dôsledku vedie k slobode od hriechu.
    O sv. Františkovi čítame: „Keď sa do noci modlil k Pánovi, rozhliadol sa kam by sa uložil ku spánku. Náhle sa v duchu rozochvel, začal sa triasť a padla na neho úzkosť. Cítil, že sa blížia diabolské útoky, počul zlých duchov, ako okolo pobiehajú. Požehnal sa svätým krížom a povedal: „V mene všemohúceho Boha vám diabli rozkazujem, robte s mojím telom všetko, čo je vám dovolené, lebo nemám väčšieho nepriateľa než svoje telo – preto to rád vydržím a pomstite sa za mňa môjmu protivníkovi.“ Diabli, ktorí prišli, aby ho podesili, sami sa podesili, keď videli tak veľkého ducha v slabom tele a zahanbení a zmätení utiekli.“