29. nedeľa „A“ - (Mt 22,15-21)

    Dnešné evanjelium nám ukazuje zvláštne stretnutie Ježiša s farizejmi. Farizeji sa snažili podchytiť Ježiša v reči, aby ho mohli odovzdať štátnej moci ako nebezpečného buriča. Bola to teda snaha zabiť Ježiša, ale prostredníctvom Rimanov, aby navonok zostali čistí a nestratili úctu v očiach ostatných židov. Možno nám napadne otázka: Prečo tak veľmi nenávideli Ježiša, že sa ho rozhodli zabiť? Možno i preto, lebo lipli na pomýlenom obraze o sebe samých a svojej domnelej veľkosti a nezniesli, aby im Ježiš odhaľoval pravdu. 
    Sv. Augustín takto vyjadruje to, čo prežíva každý prirodzený človek, keď sa prvý raz stretá s Božím Slovom: „Božie Slovo sa ti najprv bude zdať ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš a nezbadáš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Keď človek ochotne príjme posolstvo o potrebe pokánia, vtedy pochopí, že Ježiš ho vedie ku Spáse, ale ak pokánie nechce robiť, tak mu ostane len ten prvý a mylný dojem, že Ježiš ho chce zničiť a zahubiť. I to môže byť jedna z príčin nenávisti voči Ježišovi, ktorá sa objavuje u farizejov
    V dnešnom evanjeliu sa farizeji snažia Vtelenú Božiu múdrosť podchytiť v reči. Domnievam sa, že všetci dobre chápeme, čo chceli farizeji dosiahnuť. Ak by Pán Ježiš jednoznačne povedal: „netreba platiť dane“, tak by ho obvinili u rímskej vrchnosti, že poburuje ľud. Keby zasa jednoznačne povedal: „treba platiť dane“, obvinili by ho, že je kolaborant s Rímskou okupačnou mocou, čo by určite viedlo mnohých jeho nasledovníkov k tomu, aby ho opustili. Veď mnohí z tých, ktorí ho nasledovali, očakávali, že ich vyslobodí spod moci Rimanov.
    Farizejom vôbec nešlo o riešenie morálneho problému: „Či je okupovaný národ povinný platiť dane okupantom?“ Im išlo len o to, nejakým spôsobom podchytiť Ježiša v reči, aby ho mohli obžalovať a aby sa ho konečne „slušným spôsobom“ a podľa možnosti „zákonnými prostriedkami“ mohli zbaviť, a aby zároveň nestratili imidž zbožných ľudí. Preto ani odpoveď Pána Ježiša nemáme chápať ako jednoznačný morálny princíp, ale skôr je to poukaz na žalostnú náboženskú i politickú situáciu Židovského národa v Ježišovej dobe.
    Vieme, že v samotnom náboženskom systéme Židov existovala takzvaná chrámová daň a podľa Mojžišovho zákona veriaci Židia boli povinní dávať desiatky z úrody a vieme, že to robili rád a ani Pán Ježiš tento systém nerušil a ani proti nemu nevystupoval. I prví kresťania sa držali príkazu, ktorí dáva sv. Pavol v liste Rimanom 13,1-7: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku...Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ Avšak aj tu platí zásada, že daň nesmie byť taká, že ožobračuje daňovníka alebo dokonca likviduje podnikateľa, ktorý je pre spoločnosť prínosom.
    Peniaze, ktoré v tej dobe užívali Židia, niesli obraz cisára a preto mohol Ježiš povedať: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“. Možno trochu smiešne by vyzerala situácia, keby sa táto udalosť odohrala v našom čase a u nás ešte pred zavedením eura a s Ježišom by sa stretli farizeji Slovenského pôvodu a vytiahli by z vrecka 1 Sk, 10 Sk, 50 Sk alebo 100 Sk. Asi by to vyznelo jednoznačne v prospech Boha. Pán Ježiš by mohol odpovedať len: „Dávajte Bohu, čo je Božie!“ Nakoniec ani 1.000 Sk by nevyznelo úplne v náš neprospech. „Čo vidíš na tej bankovke?“ Farizej by musel priznať: „Kňaza katolíckej cirkvi, Andreja Hlinku!“ Pravdepodobnú odpoveď Pána Ježiša si každý domyslí sám. A predsa práve tieto naše „zbožné“ peniaze na nás žalovali. Veľmi dobre vystihovali, čo sa deje v každom hriechu. Za čo všetko sme ochotní dať Božiu matku (1 Sk), Kristov kríž (10 Sk), našu Kresťanskú tradíciu (50 Sk) a históriu (100, 200, 500 a 1.000 Sk.). Naše kresťanské peniaze na nás žalovali.) 
    Nechcem zostať len pri peniazoch a daniach, ale chcem tiež poukázať na inú súvislosť. Peniaze nesú obraz cisára a preto patria cisárovi, človek je na obraz Boha a preto patrí Bohu. Chcem poukázať na vyššiu spravodlivosť, aby človek svoju bytosť odovzdal Bohu a tak našiel Spásu. Sv. Augustín hovorí: „Človek je túžbou Boha, je cieľom jeho lásky.“ Táto Božia túžba po nás sa realizuje a zhmotňuje v eucharistii. Ježiš chce žiť v každom z nás. Máme urobiť niečo, čo sme už ako deti pri prvom svätom prijímaní naznačili tým, že sme na tento obrad prišli vo svadobnom oblečení. Máme sa vydať Kristovi. Máme sa mu odovzdať tak ako milujúca žena svojmu mužovi a milujúci muž svojej žene. Dovoliť Bohu, aby v nás mohol rozvinúť Život, ktorým je On sám.
    Robia sa rôzne zbierky. preto vám na záver poviem ešte jeden dobrý vtip: „Ako išli peniaze do neba“. 
    „Najprv sa k nebeskej bráne priblížil zástup drobných mincí a svätí Peter ich privítal: „Poďte požehnané mince do nebeského kráľovstva, vy ste pravidelne chodili do kostola, v nedeľu a niektoré aj vo všedné dni!“ Za nimi sa objavil zástup 20, 50 a 100 Sk a sv. Peter ich privítal: „Pre milosrdenstvo nášho Pána poďte aj vy do nebeského kráľovstva, i keď ste chodili do kostola len na Vianoce a na Veľkú noc!“ Objavili sa aj vyššie bankovky. Sv. Peter povedal: „Choďte preč, vás som v kostole nikdy nevidel!“ Musím upozorniť, že to neboli peniaze z Oravy, lebo tu vďaka vašej štedrosti nechodia do kostola len kovové mince, ale aj cennejšie papierové platidlá, za ktoré vám Veľké Pán Boh zaplať!“.