I. adventná nedeľa „B“ – (Iz 63,16-17.19;64,2-7)

    V prvom čítaní z proroka Izaiáša sme počuli modlitbu: „Ty, Pane, si náš Otec, náš Vykupiteľ: to je tvoje meno od vekov.“ V našom Kréde síce každú nedeľu vyznávame, že veríme v Boha Otca Všemohúceho, ale chováme sa k nemu ako k Otcovi? Prorok Izaiáš sa skutočne rozpráva s Bohom ako s Otcom. Nehľadá a nemusí vymýšľať nejaké špeciálne formulky ako tomu býva pri stretnutí s pozemskými kráľmi a politikmi, dokonca nemusí ani onikať a vykať, ako to robievame vo vzťahu ku starším ľuďom, ale s Pánom Bohom si úplne normálne tyká. „Ty Pane, si náš Otec..“
    Náš Boh je Všadeprítomný Otec, ktorý je v modlitbe osloviteľný. Modlitba nespočíva v tom, že musíme odrecitovať predpísané formulky a podľa možnosti, čo najviac. Hovorím to preto, lebo sa často stretávam s niečím, čoby som nazval „nemotou“ voči Bohu. Ľudia síce chodia do kostola a sa aj modlia a možno aj veľa času strávia recitovaním modlitieb, ale niekedy ako keby úplne zabudli, že Boh je Otec a nie robot. A tento Otec chce a má právo počuť svoje deti. Často tu chýba to jednoduché „Ty“ - oslovenie Boha. Už SZ žalmista sa modlí: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe.“ (Ž 63,1)
    Sv. Terézia z Avily hovorí: „Nenazývam totiž modlitbou to, keď si niekto neuvedomuje, s kým hovorí, kto to s ním hovorí, čo žiada a od koho to žiada, i keď pri tom hodne pohybuje perami. Niekedy to môže byť dobrá modlitba, i keď ju nebudú sprevádzať takéto úvahy, len keď sa človek nad tým inokedy zamyslel. Ak má však niekto zvyk hovoriť s Božou Velebnosťou ako s nejakým otrokom, bez toho, aby rozmýšľal nad tým, či hovorí dobre alebo zle, spokojný s tým, čo mu príde na jazyk alebo, čo sa naučil naspamäť, pretože sa to už mnohokrát modlil... To nepovažujem za modlitbu a kiež Boh nedopustí, aby sa tak niektorí kresťania chovali.“ (Vnútorný hrad 1 kap 7)
    „Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred Tebou?“ To, čo nás charakterizuje vyjadruje prorok slovnými spojeniami: „zablúdenie z Božích ciest“, „zatvrdnutie srdca“ a „strata bázne pred Bohom“. V gréckom jazyku je slovo hriech často označované termínom Hamartia a to doslova znamená „blúdenie, ktorým sa vzďaľujeme cieľu“. Hriech naozaj nie je maličkosťou, ktorú si môžeme dovoliť. Aj keď za hriechy nedávame obrovské pokánie, to neznamená, že si ich môžeme dovoliť, alebo dokonca naplánovať. Hriech je vynálezom diabla a keď hreším, akoby som u neho nakupoval a platím mu svojou večnosťou. Za oslobodenie spod moci hriechu sa platilo Kristovou smrťou a každý a zvlášť ťažký hriech spôsobuje Kristovu agóniu. Kristus trpí v každom umelo prerušenom tehotenstve, v potratenom dieťati, v každej vražde a násilí. Tu naozaj platí Jeho Slovo: „Čo ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili.“
    Boh je Absolútne Vedomie Všetkého, to znamená, že Boh, ktorý nás stvoril pre blažený život, sám nesmierne trpí v každej neblaženej existencii, či už je táto neblaženosť spôsobená morálnym odklonom alebo fyzickým defektom. Boh je Láska a Súcit. On, ktorý prikázal radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi je sám Súcitom. On plače nad skazou Jeruzalema a nad skazou každej ľudskej bytosti. Naše srdcia trpia tvrdosťou. Sme bezcitní voči Bohu i voči Stvoreniu. Zátvrdlivosť voči Bohu spôsobila, že sme prestali s ním komunikovať, prestali sme sa s ním rozprávať. A Boh sa nemôže ani brániť, lebo sme presvedčení, že nám ublížil a nie sme ochotní ho počúvať. A koľko krát je za týmto „Božím ublížením“ naša vlastná nerozumnosť. A táto tvrdosť voči Bohu vedie ku strate bázne pred Bohom.
    „Obráť sa k nám, lebo sme tvoji služobníci a kmene tvojho dedičstva.“ Nato, aby sme získali Božiu pozornosť, aby sa Božie oči obrátili k nám, je potrebné, aby sme uznali Boží nárok na seba a stali sa božími služobníkmi, teda tými, ktorí plnia vôľu Božiu. Len keď sa v poslušnosti vôle odovzdáme Bohu, staneme sa Božím dedičstvom.
    „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ Prorok vie, že v blízkosti Božej sa všetky vrchy našich problémov rozplývajú. Celá bieda nášho sveta je v tom, že nepoznáme svojho Boha, že ho nevieme a možno aj nechceme čítať z tváre Ukrižovaného Krista. Boh prelomil nebesia a zostúpil a vieme, ako sme s ním zachádzali. On kriesil z mŕtvych a uzdravoval každú chorobu a my sme ho vydali na smrť. A Božia dobrota sa ukázala nezničiteľná a neprekonateľná. On zo svojej násilnej smrti urobil dobrovoľnú obetu, aby nás práve svojou smrťou vykúpil. Boh Vzrkiesením Krista zničil Corpus delicti, aby nás ospravedlnil.
    Prorok pravdivo odhaľuje koreň našej slabosti a biedy: „Nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti.“ Staré ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí.“ Naša slabosť spočíva v tom, že Boha nevzývame, že k nemu nevoláme. Božie Slovo hovorí, že nik, kto vzýva jeho meno, nebude zahanbený. I ľudia, ktorí prežili klinickú smrť a nachádzali sa na hroznom mieste, blízko zatratenia, svedčia o tom, že ich situácia sa okamžite menila, keď začali vzývať Božie meno. Už len keď začali na Boha myslieť, videli ako sa démoni vzďaľujú a utekajú a priblížila sa k ním Božia dobrota a veleba. A to ukazuje, že Boh je dokonale koncentrovaný na svoje stvorenie, obrazne povedané, má uši nachýlené na naše volanie. Odvážim sa tvrdiť, že dĺžka očistca a dĺžka jeho múk závisí i od toho, kedy kto začne Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi, vzývať.
    Prečo si to myslím, práve preto, čím sme začali túto úvahu a čím aj prorok Izaiáš končí túto stať: „A predsa, Pane, ty si náš Otec! My sme hlina, ty si náš Tvorca, všetci sme dielo tvojich rúk.“ Boh je Otec a Tvorca, je Otec a Stvoriteľ a jemu všetko patrí, sme dielo jeho rúk. Stvoril nás pre seba a nemieni sa vzdať toho, čo stvoril. Kniha Múdrosti hovorí, že Boh miluje všetko, čo stvoril. U Boha Láska nie je prechodným stavom, ale formou existencie, spôsob jeho bytia.
    Sv. Augustín tvrdí: „Boh, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.“ Existujú rôzne stupne života. Dostali sme telesný život, ktorý je veľkým dobrodením. Nedostali sme ho proti svojej vôli, lebo o našej vôli sa ešte nedalo hovoriť. Ale je ešte vyšší a vznešenejší život, život našej duše, ktorý však čaká na náš slobodný súhlas. Týmto životom je Kristus. Začíname obdobie adventu a advent je výrazne Marianským obdobím. Otcovia učia: „Krista nemáme napodobňovať, Krista máme žiť, ale aby sme ho mohli žiť, máme napodobovať Pannu Máriu“. Náš súhlas k tomuto životu môže vyzerať podobne ako súhlas Panny Márie pri Zvestovaní: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova.“ Kristus je tým Božím Slovom a toto Slovo je Živé a Účinné, čaká len na náš súhlas.