Vyberte si Váš obľubený kláštor


Možnosti získania odpustkov v čase epidémie

Brat OFM ,  21.03. 2020

Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získanie plnomocných odpustkov ľuďom nakazeným koronavírusom, tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia. Dekrét podpísal hlavný penitenciár kardinál Mauro Piacenza a regens Mons. Krzysztof Nykiel. Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na Covid-19. Ostatní si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: návšteva Najsvätejšej sviatosti či eucharistická adorácia alebo čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe. Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť pomazania chorých a viatikum - v tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša či kríž.Nóta tiež pripomína možnosť dokonalej ľútosti, ako to uvádza Katechizmus (č. 1452), v prípade, že umierajúcemu nie je naporúdzi kňaz. Zdroj: tkkbs.sk

...

Kalendár

30.03. 2020

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba
NEW

Moc Pánovho slova

Lenka Jurášková ,  29.03. 2020

Posledné dni sú iné. Nestretávam ľudí v rúškach len v práci, ale i na uliciach, v autách. Nenosia ich len chorí, ale i zdraví. Dospelí aj deti. Už vyše dvoch týždňov nenosím na ruke snubný prsteň, lebo mám zničené ruky od častého umývania, dezinfikovania, nosenia jednorázových rukavíc. Aj práčku mám v poslednej dobe zapnutú viackrát v týždni. Ranné chystanie sa do práce mi zaberie viac času než inokedy. Pri odchode nesmiem zabudnúť rúšku, okuliare, prípadne rukavice. Odkedy je tu koronavírusová pandémia, nejak som vycítila, že nemám odchádzať z domu bez prežehnania sa svätenou vodou. Veľa mojich blízkych povyťahovalo zo skríň niekoľko rokov odložené šijacie stroje, ktoré teraz využívajú na to, aby pomohli druhým. Z tejto aktuálnej situácie mám osobne veľký rešpekt. Zároveň ale pociťujem, že Pán nás chráni, a zároveň spokojne máva bielou vlajkou, čo znamená víťazstvo nad zlým, smrťou, diablom a hriechom. Niekedy som mala problém predstaviť si byť viac dní, týždňov doma, mimo toho, keď som bola chorá. Teraz je to realita. Okrem práce nechodím skoro nikde. Viacerí známi v mojom okolí sa v poslednom čase rozhodli začať Exodus 90. Je to kresťanský 90- dňový program, v ktorom sa ľudia zriekajú niektorých vecí a na druhej strane majú nejaké povinnosti navyše. Z veľkej miery sa tak rozhodujú preto, aby si vybrali tú ťažšiu cestu, aby sa vedeli viac kontrolovať a taktiež nebyť sebecký a vedieť si odoprieť veci. To je dobrovoľné, ale súčasná pandémia je v podstate taký nedobrovoľný exodus. Majú však niečo spoločné- človek vychádza zo svojej komfortnej zóny, chtiac- nechtiac, zrieka sa veľa vecí a väčšina z nás sa aj zamýšľa nad tým, čo je v živote naozaj dôležité... Ako začala vo svete pandémia, spomenula som si na jeden citát z poslednej strany v knihe z mikrobiológie, z ktorej som sa niekedy učila na skúšku. Tá veta znela: „Mikrób má vždy pravdu.“ Bolo to v takom zmysle, že napriek svojej mikroskopickej veľkosti dokáže toho veľa- nakaziť ľudí- organizmus väčší než sú oni samy. Aj v tomto období sa nám môže zdať, že vírus ovláda nás. Našťastie, máme tu Niekoho vyššieho, Pána Boha, ktorého Slovo trvá naveky. A jedine On má pravdu, On môže rozkázať vírusu, aby odišiel... Verím, Pane!

...

Ty si mojou spásou

Gabriel OFM ,  28.03. 2020

Včera pápež František v rámci Urbi et Orbi uvažoval nad evanjeliovým príbehom o búrke na mori, do ktorej sa dostali apoštoli spolu s Ježišom. Svätý Otec prirovnal situáciu Ježišových učeníkov k situácii, ktorú teraz prežíva svet. Apoštoli sa báli, lebo si mysleli, že sa Ježiš nezaujíma o ich život. Aj my máme strach v terajšej neistej situácii a aj nám sa môže zdať, že Boh spí. Ale on nespí. Pápež to síce včera nepovedal, ale kedysi to povedal sv. Augustín: "To nie Ježiš spí, ale naša viera." Preto tiež pápež apeloval na nás, aby sme sa s vierou modlili k Bohu, ktorý sa zaujíma o nás, o naše problémy... Ja som dnes z tohto dôvodu zavesil na YouTube jednu moju pieseň, ktorá je tiež o dôvere v Boha, ktorý nesklame. Tu je link: Včera pápež František v rámci Urbi et Orbi uvažoval nad evanjeliovým príbehom o búrke na mori, do ktorej sa dostali apoštoli spolu s Ježišom. Svätý Otec prirovnal situáciu Ježišových učeníkov k situácii, ktorú teraz prežíva svet. Apoštoli sa báli, lebo si mysleli, že sa Ježiš nezaujíma o ich život. Aj my máme strach v terajšej neistej situácii a aj nám sa môže zdať, že Boh spí. Ale on nespí. Pápež to síce včera nepovedal, ale kedysi to povedal sv. Augustín: "To nie Ježiš spí, ale naša viera." Preto tiež pápež apeloval na nás, aby sme sa s vierou modlili k Bohu, ktorý sa zaujíma o nás, o naše problémy... Ja som dnes z tohto dôvodu zavesil na YouTube jednu moju pieseň, ktorá je tiež o dôvere v Boha, ktorý nesklame. Tu je link: https://youtu.be/eOZa-V2pj08

...

Išiel mi naproti...

Lenka Jurášková ,  03.01. 2020

Keď začínam písať tento článok, spomínam si na jedno video. Raz ráno si malý školáčik začal baliť desiatu. Nie však len pre seba, ale aj pre niekoho iného. Ako sa tak balil, zahliadla ho jeho mamka. Pýtala sa, prečo si berie 2 desiaty. On sa usmial a povedal, že ide hľadať Boha. Len tak sa prechádzal, potom si sadol na lavičku v parku a chcel začať desiatovať. V tom si k nemu prisadla staršia bezdomovkyňa, ktorá letmo zazerala, čo dobré má chlapec na jedenie. On sa vtedy na ňu usmial a z batohu vybral druhú desiatu, ktorú jej ponúkol. Počas jedenia sa veľmi dobre porozprávali, zasmiali. Na konci stretnutia sa objali a každý šiel svojou cestou. Bezdomovkyňa sa potom ďalej túlala po parku, a keď stretla svoju známu- tiež bezdomovkyňu, privítala ju veľkým, krásnym úsmevom a prisadla si k nej na zem. Známa nerozumela, prečo sa tak usmieva a spýtala sa jej na dôvod toľkej radosti. Žena odpovedala, že sa stretla s Bohom na lavičke v parku. Potom dodala, že si nemyslela, že Boh je taký mladý... V našich končinách sú vianočné sviatky veľmi bohaté na rôzne jedlá, dobroty, koláče. Často mám dojem, že sa prejedáme. A to nielen počas sviatkov. Sme slabí v odopieraní si vecí, ktoré nám lahodia. Na Slovensku sa máme tak dobre, že si to ani neuvedomujeme. A keď si aj niekedy spomenieme na ľudí v iných krajinách, ktorí trpia hladom, len ich slovne poľutujeme, pokrčíme ramenami a ideme ďalej... My máme nadbytok a tým pádom veľa ľudí ani nemrzí, keď prebytočné jedlo vyhodia. Nemôžem sa na to pozerať. Je mi ľúto z toho, akí sme nevďační a nevážime si tú hojnosť, ktorú máme. Aj počas týchto sviatkov ostalo jedlo, ktoré by sme už nestihli zjesť, a tak som niečo zobrala známemu psíkovi /ktorý zje skoro všetko/ a ostatok som zbalila do sklenených nádob. Dala som si to do ruksaku a vybrala sa do útulku pre sociálne slabších. Ako som kráčala, možno 300 metrov od bytovky, zbadala som staršieho, skromného pána na kraji cesty, ktorý tlačil bicykel. Na ňom mal pripevnený veľký drevený vozík, na ktorom bola uložená stolička a na nej sedela staršia pani, ktorá vyzerala byť nevládna. Niečo ma k nim ťahalo... Spomenula som si na jedlo v ruksaku, ktoré som pôvodne chcela zaniesť inde. Podišla som k nim, prihovorila sa, prehodili sme pár viet, vytiahla som časť jedla a dala im ho do tašky. Boli vďační. Na tvári chorľavej pani sa zjavil jemný úsmev. Potom som sa vrátila na chodník a s radosťou v srdci, slzami v očiach, cítiac Boha blízko mňa kráčala ďalej... Niekedy máme možno pocit nenaplnenia a snažíme sa nájsť niekde svoje uplatnenie, prijatie, snažíme sa byť lepší v tom, či onom a aj napriek tomu sa cítime prázdni. Sila tejto skúsenosti bola v tom, že som „len“ mala zareagovať na Boha, ktorý išiel oproti a stretnúť sa s Ním. To bolo dnes to, čo ma naplnilo... respektíve Ten, ktorý ma naplnil.

...

MYSTICKÉ VNÍMANIE PRÍRODY

Gabriel OFM ,  05.09. 2019

Svoj príhovor začnem, na prvý pohľad, bizarným správaním nášho zakladateľa sv. Františka z Assisi – patróna ekológov. Od záhradníka žiadal, aby v kláštore vždy jedna časť záhrady zostala neobrobená. Prečo? Chcel, nech tam rastú divé rastliny; aby všetci, ktorí ich budú obdivovať, mohli pozdvihnúť svoju myseľ k Bohu, pôvodcovi všetkej krásy. Súčasný Svätý Otec, ktorý toto počínanie svätca spomína vo svojej encyklike Laudato si, venovanej ekológii, ho komentuje takto: „Svet je niečím viac než iba problémom na riešenie; je radostným tajomstvom, ktoré kontemplujeme v radosti a chvále“ (LS 12). Uvedené správanie sv. Františka a tiež komentár Svätého Otca napovedá, že k prírode môžeme mať dvojaký prístup, resp. že prírodu môžeme vnímať dvojakým spôsobom: pragmaticky a mysticky. Ale tiež napovedá, že naše vnímanie a postoj k prírode by mali zahŕňať obidva prístupy – aby sme dospeli k „integrálnej ekológii“ (LS 11). Pri pragmatickom vnímaní prírody sa totiž obmedzujeme iba na jej objektívny význam. V našom vzťahu s ňou sme my subjekt a príroda objekt. Príroda nám slúži, je nám k dispozícii, môže nás obohatiť. Les nám poskytne drevo na nábytok. Naučíme sa niečo nové o zvieratách, rastlinách, či vtákoch. Tento vzťah možno nazvať vzťahom vlastníctva. Privlastňujeme si vec, aby nám zväčšila náš majetok slúžiaci nášmu životu, či svetskej kariére. Samozrejme, že je oprávnené takéto vnímanie prírody a takýto prístup k nej. Lebo príroda je aj materiálom, ktorý má človek užívať pri svojej práci a pri rozvoji svojho života vo svete (porov. Gn 1, 28). Do pragmatického prístupu by sme mohli zahrnúť i prístup, pri ktorom človek prírode „dáva“ – keď sa o ňu stará rôznymi ekologickými aktivitami, keď ju vníma ako Svätým Otcom spomínaný „problém na riešenie“. Pri tomto postoji vzťah vlastníctva ustupuje vzťahu služby. Človek tu načúva potrebám prírody. Ale aj tu „profituje“ on sám, lebo príroda sa mu za jeho službu odvďačí zdravým životným prostredím. Veci však nemajú iba pragmatický význam, nie sú iba problémom na riešenie. Sú i tajomstvom – „radostným tajomstvom“, určeným ku kontemplácii, ako to povedal pápež. K prírode teda máme pristupovať tiež ako mystici, máme ju vnímať mystickým pohľadom. Pri mystickom vnímaní prírody je možné preniknúť do jej hlbších vrstiev. Každá vec nám svojím spôsobom rozpráva niečo o hlbinách bytia. Stredovekí mystici tvrdia, že vo všetkom môžeme odhaliť Božiu stopu. Biblia to vyjadruje slovami: „nebesia rozprávajú o sláve Boha“ (Ž 19, 2). Spomenutí stredovekí mystici nás preto nabádajú, aby sme sa nanovo naučili zabudnutú materinskú reč stvorenia. Španielsky mystik, sv. Ján z Kríža, vo svojej Duchovnej piesni načrtáva, s akou dispozíciou srdca vstupuje do prírody mystická duša. Ona s ňou vedie dialóg, v ktorom sa prírody pýta na „pôvodcu“ svojej krásy a bohatstva: Ó, lesy a húštiny, vysádzané rukou Milovaného! Ó, lúka zeleňou a kvetmi posiatá! Povedzte, či vami prešiel. Stvorenie jej odpovedá: Tisíce pôvabov rozosial, kráčajúc svižne týmito hájmi, sfarbil ich pohľadom a krasotu svojej tváre vpísal do ich výzoru. Vo svojom vzťahu k prírode musí človek vnímať relativitu jej bytia. Ako žiak predpokladá učiteľa a ukazuje naňho, tak i príroda poukazuje na iné a na Iného. Je ako ikona. Toho, kto sa na ňu pozerá mystickým pohľadom, nezastavuje na svojej kráse a pragmatickej hodnote, ale jeho pozornosť upriamuje na Toho, koho zobrazuje. Prestáva byť objektom a stáva sa subjektom, partnerom do dialógu. Z povedaného je zrejmé, aké dôležité i pre samotnú ekológiu je mystické vnímanie prírody. Človek v prírode už nevidí iba zdroj svojho zisku (aj toho oprávneného), alebo „problém na riešenie“, ale v prírode a v jej veciach vidí – použil by som františkánsky pojem – rodinu. Rodinu bratov a sestier, ktorá má spoločného Otca. Rodinu, ktorej najvyšším zákonom je láska. Láska, ktorá nevykorisťuje, ale slúži. Láska, ktorá hľadá súlad, a to tým, že sa podriaďuje autonómii druhého. Svoj príhovor zakončím čerstvou spomienkou na moju potulku prírodou. Popri lesnej cestičke bola tabuľa, ktorú tam dali isté pozemkové spoločenstvá. Na tabuli bol nápis, ktorý hovoril o význame ekologického prístupu k prírode. Pod nápisom boli slová: „Lesy sú chrámom harmónie a zdravia.“ Mystik by ku ním dodal: „... a chrámom svojho Stvoriteľa.“   POZNÁMKA: Príhovor odznel 4. septembra 2019 na františkánskej bašte v Prešove na Ekologickej noci.

...

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Medzináboženský dialóg - diskusia (video záznam)

Felix Mária OFM

Dňa 24. októbra 2018 sme v našom františkánskom kláštore v Bratislave pripravili verejnú diskusiu troch duchovných abrahámovských náboženstiev.
Diskusie sa zúčastnili: RABÍN - p. Misha Kapustin * IMÁM - p. Mohamad S. Hasna * KŇAZ - br. Felix Mária OFM
Diskusia sa uskutočnila pri príležitosti pripomienky historického stretnutia v Assisi (r. 1986). Hlavná téma ... POKOJ ...
Medzináboženský dialóg sa týka aj našej krajiny. Na Slovensku sa môžeme stretať s ľudmi rôznych náboženstiev. Žijeme vedľa seba a je potrebné, aby sme vedeli nájsť to množstvo hodnôt, ktoré nás spájajú. Rovnako však potrebujeme vedieť čo je našou identitou, aby sme vedeli ponúknuť do dialógu naše bohatstvo. Záznam z diskusie si môžete pozrieť na https://www.youtube.com/watch?v=X3nMs7SCGGA&feature=youtu.be

Tu uvádzame aj dokumenty spomenuté s diskusii:
 
NOSTRA AETATE - Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám (výber) - zo dňa 28. októbra 1965
Islamské náboženstvo
3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.
Židovské náboženstvo
4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom. Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov ušľachtilej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9). Keďže teda kresťania a Židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom. Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom. Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli. Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.
Zdroj: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/nostra-aetate
***
APEL ZA MIER 2018 - Bologna, 16. október 2018
My, ženy a muži rôznych náboženstiev, na pozvanie Komunity Sant'Egidio a Boloňskej arcidiecézy, sme sa zhromaždili ako pútnici v tomto krásnom a pohostinnom meste. Ženie nás povedomie a zodpovednosť, že mier nie je nikdy získaný nastálo, vždy musí byť obnovovaný, spoločne, čistením sŕdc a myslí, pomocou ľuďom, aby sa pozreli jeden druhému do očí a zanechali väzenie strachu. V priebehu rokov globalizácie sme postrádali duchovné zjednotenie a sen o svete v mieri bol popieraný mnohými nerovnosťami, hrozným hlukom nových vojen, výrobou toľkých nových zbraní, budovaním stien, ktoré treba navždy prekonať. S vojnou však všetci strácajú, dokonca aj tí, u ktorých sa pôvodne zdalo, že vyhrali. V týchto rokoch Duch Assisi pomohol ľuďom stretnúť sa jeden s druhým a ukázalo sa, že vojna v mene náboženstva je vždy vojnou proti náboženstvu. Vojna je vždy "zbytočnou porážkou", je to proti ľudskosti samotnej. Z tohto dôvodu túžime s našou modlitbou a solidaritou s tými, ktorí trpia v mnohých častiach sveta, prispieť k budovaniu "mostov mieru". Naša doba je dobou veľkých príležitostí, ale aj mnohých zničených mostov a postavených nových stien. Žijeme v časoch straty pamäti, ale tiež odpadu, znečistenia ovzdušia, vody, pôdy; tento odpad ukladá neznesiteľné bremená a účty na budúce generácie. Počuli sme smutné spomienky z krajín vo vojne a svedectvách z krajín, kde sa opäť zrodili hranice, steny a konflikty. Veľké očakávania pokoja sú medzi pokornými a chudobnými tohto sveta, medzi zranenými životom. Nemôžeme podľahnúť pesimizmu alebo horšiemu- ľahostajnosti. Je potrebné zmeniť srdcia a otvoriť myseľ mieru. Zaväzujeme sa, že sa budeme snažiť odstrániť to, čo je často príčinou mnohých konfliktov: chuť k moci a peniazom, obchodovanie so zbraňami, fanatizmus, rozhorčený nacionalizmus, individualizmus, úspech skupiny ako absolútne kritérium a vytvorenie obetných baránkov. Zaväzujeme sa tiež vytvoriť a chrániť ľudské vzťahy, aby sme prekonali osamelosť, pretože sa stáva hlavnou črtou našich spoločností. Osamelí mladí ľudia, ktorí nemajú inú príležitosť ako migráciu, opustení starí ľudia, odsúdení umrieť sami, ignorované krajiny, zabudnuté vojny: všetko toto nás ženie k silnejšiemu spoločnému záväzku. Rovnako ako národy aj náboženstvá čelia niekoľkým možnostiam: buď pracujú pre duchovné zjednotenie, smerom k spoločnému osudu pre celé ľudstvo; alebo nasledujú časy a dovoľujú, aby sa nechali využiť na posilnenie odporu voči globalizácii, zvrchovaniu hraníc, rozdielov, identít, konfliktov; alebo zostanú za svojimi plotmi tvárou v tvár ekonomickej a bezduchej globalizácii. Neprítomnosť dialógu, kultúra pohŕdania a budovanie stien oslabujú náboženstvá a svet. Steny nezvyšujú bezpečnosť ľudí, skôr ohrozujú prežitie celých komunít. Popierajú samotné srdce náboženstiev, pretože dialóg je základnou súčasťou ľudských a duchovných skúseností náboženstiev. Náboženstvá sú väzby, spoločenstvá, zdieľanie. Znamenajú mosty a znovu vytvárajú ľudskú rodinu. Ak stratíme zmysel spoločného osudu, je to porážka pre ľudstvo a pre všetkých veriacich. So svojou tisícročnou múdrosťou, posilnené modlitbou a kontaktom s ľudským utrpením, sú náboženstvá živými dielňami jednoty a ľudstva a robia každého muža a každú ženu tvorcom mieru. Dnes musíme zmeniť naše srdcia k budovaniu budúcnosti mieru. Toto je východiskový bod! Nie sme sami, keď čelíme tejto obrovskej úlohe. Modlitba je koreňom mieru, pomáha nám, aby sme nepodľahli súčasnosti. Áno, slabá sila modlitby je najsilnejšou energiou na dosiahnutie mieru aj v situáciách, kedy sa to zdá byť nemožné. Preto to znova hovoríme: vo vojne nie je žiadna budúcnosť. Nech Boh odzbrojuje všetky srdcia a pomôže všetkým sa stať mostami pokoja. Nech nám Boh pomáha obnoviť našu spoločnú ľudskú rodinu a milovať "našu matku zem". Lebo meno Boha je mier.
Zdroj: https://preghieraperlapace.santegidio.org/pageID/30660/langID/en/BOLOGNA-2018--PONTI-DI-PACE.html Pracovný preklad: I.Š., Komunita Sant Egídio Slovensko
 
Bologna hostila medzináboženské stretnutie za pokoj v duchu Assisi (14.-16.10.2018) Medzinárodné stretnutie v duchu tradície budovania priateľstva medzi kresťanmi i inými náboženstvami začatej pred 32 rokmi v Assisi sv. Jánom Pavlom II. sa konalo v Bologni. Podujatie organizované Komunitou sv. Egídia a Bolonskou arcidiecézou pod názvom „Mosty pokoja“ hostilo osobnosti svetových náboženstiev a listom ho pozdravil aj pp. František. Kongresový palác na výstavisku v Bologni zaplnilo viac ako 3000 účastníkov z celej Európy. Prihovorili sa im zakladateľ Komunity svätého Egídia Andrea Riccardi, veľký imám univerzity Al Azhar v Káhire Ahmad Al Tayyeb, sýrsko-pravoslávny patriarcha Ignatius Aphrem II., hlavný rabín Francúzska Haim Korsia, prezident Európskeho parlamentu Antonio Tajani a bývalý prezident Európskej komisie Romano Prodi. Svätý Otec František v zaslanom písomnom posolstve všetkých prítomných povzbudil, aby pomohli mladým rásť v škole pokoja a tak sa stali budovateľmi a vychovávateľmi pokoja. Výzva z Assisi budovať mosty medzi národmi a náboženstvami nestráca ani dnes na svojej aktuálnosti. Pápež František v liste vysvetľuje: „V globalizovanom svete, kde sa žiaľ zdá, že je stále ľahšie prehlbovať rozdiely a zahrabávať sa do vlastných záujmov, sme povolaní spoločne sa usilovať o vytváranie spojenia medzi ľuďmi a národmi. Je naliehavo potrebné spoločne spracovať pamäte vzájomného spoločenstva, ktoré uzdravia historické zranenia, naliehavo sa žiada utkať osnovy mierového spolužitia do budúcnosti. Nesmieme rezignovať pred démonom vojny, šialenstvom terorizmu, klamnou silou zbraní, ktoré požierajú život. Nemôžeme dovoliť, aby ľudí ovládla ľahostajnosť, urobiac z nich spolupracovníkov zla, toho strašného zla, ktorým je vojna, na ktorej ukrutnosť doplácajú hlavne tí najchudobnejší a najslabší. Nesmieme sa zriecť našej zodpovednosti veriacich, od ktorých sa v súčasnej globálnej dedine ešte väčšmi žiada mať na srdci dobro všetkých a neuspokojiť sa s osobnou nerušenosťou. Ak náboženstvá nenasledujú cesty pokoja, popierajú seba samé. Nemôžu inak ako budovať mosty, v mene Toho, ktorý neúnavne spája nebo a zem. Naše rozdiely nás teda nemajú stavať jedných proti druhým. Ak človek skutočne verí, srdce ho nabáda vytvárať vždy a všade cesty spoločenstva.“ Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/svet/news/2018-10/bologna-stretnutie-pokoj.html

 
Spoločné vyhlásenie rakúskych moslimských duchovných: http://www.islamonline.sk/2017/06/300-muslimskych-duchovnych-podpisalo-vo-viedni-spolocne-vyhlasenie-proti-radikalizmu/?fbclid=IwAR2VEP3pe1S9bujdVtjwDt0MTfAbGr-7MAXPkH4DhvXTj-9bsileBjTJqaM
A zopár myšlienok na úvahu:
Herbert Schneider, nemecký františkán a bývalý generálny minister, vo svojej knihe "Žiť v láske" vyjadruje názor, že práve v tomto žití (v žití v láske) za zjavuje pravá podoba človeka. Podoba, ktorú mu dal Boh na počiatku pri stvorení. Je to podoba, ktorá je nezničená hriechom. Hriech ju narúša a chce ju zničiť. Lenže láska je vo svojej podstate dialogická. Boh sa zjavuje a dáva sa poznať. Vedie dialóg lásky. Tento dialóg jestvuje medzi Bohom a človekom a ľuďmi navzájom. Láska je počiatkom každého spoločenstva a teda i pokoja. Láska je dar, ktorý v nás vyvoláva potrebu pokračovať v rozdávaní.
 
Trapistický mních a veľký podporovateľ medzináboženského dialógu Thomas Merton povedal o pokoji: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“ Otvorme sa dialógu s Bohom v modlitbe. Otvorme naše srdcia a buďme pozorný na Boží hlas. Nie sme dostatočne bohatí, aby sme si mohli myslieť, že lásku nepotrebujeme. Naopak. Potrebujeme ju veľmi. Celý tento svet potrebuje tento dar.