Rehoľa menších bratov Františkánov

Dejinný rámec vzniku Rádu

    Serafínsky rád je obrovská rodina, ktorá zhromažďuje a zjednocuje v jedinom ideáli života podľa evanjelia ľudí zo všetkých národov a zemí. Slávne je videnie sv. Františka o rozšírení jeho Rádu, ako ho uvádza Celano:

    “František povedal bratom: Boh mi zjavil toto: Boh nám dá vyrásť na veľký zástup a rozmnoží nás až do končín zeme. Videl som veľké množstvo ľudí, ktorí chceli nosiť náš habit a žiť podľa pravidiel nášho Rádu... a pokračoval: Bratia, počujte pravdu o budúcich osudoch. Teraz, na začiatku nášho obrátenia, nájdeme nadmieru chutné a sladké ovocie; veľmi skoro sa nám však vezme pocit blaha a sladkosti. Ovocie potom nebudeme môcť jesť, pretože bude pre svoju horkosť nestráviteľné, i keď sa bude navonok zdať plné vône a krásy. Naozaj, ako som vám povedal: Boh nám dá vyrásť na veľký ľud. Bude to, ako keď muž hodí do mora alebo do jazera sieť a uloví veľké množstvo rýb. Keď ich má všetky na svojej loďke a celé množstvo nemôže uviezť, vyberie lepšie a tie, ktoré sa mu páčia, a ostatné zasa vyhodí” (1Cel 27n).

    Dnes je Františkova rodina skutočne rozšírená po celom svete. Nie je teda nič čudného, že pri tom rýchlom a obrovskom rozšírení františkánsky rád ako každé ľudské spoločenstvo musel zažiť krízové situácie. Aj tie najskvelejšie inštitúcie a výborne organizované spoločnosti, nevynímajúc ani Cirkev, počas rokov - ba stáročí - ochabnú časom v horlivosti a zakúsia roky úpadku, ale potom sa zasa vzchopia k novému rozkvetu. Toto stále vlnovité kolísanie je vlastné ľudskej prirodzenosti. “Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť” (Ž 64).

    Serafínsky rád, zložený tiež z krehkých a slabostiam podrobených ľudí, nebol vyňatý z toho pravidla. Mal skvelé obdobia rozkvetu a mal obdobia úpadku, aby ich zasa vystriedali roky reformy. Dosiaľ už má Rád za sebou takmer osemsto rokov existencie. Zatiaľ sa ozaj všeličo udialo. Rád mal často “ústa plné radosti” (Ž 126), ale často bol napojený slzami. Zato nikdy neprestal znovu a znovu prinášať dobré osivo na siate, aby nakoniec s jasotom mohol prinášať aj bohaté snopy úrody (porovnaj Ž 126).

Všeobecný pohľad na dobu sv. Františka (12. a 13. storočie)

Ak chceme dobre pochopiť samého sv. Františka a ním sa začínajúce dejiny Rádu, musíme sa oboznámiť s cirkevno - politickými, náboženskými a sociálnymi pomermi tej doby. Ide najmä o druhú polovicu 12. a prvú polovicu 13. storočia. Náš Rád sa formoval v životnom a celkom neplánovanom procese okolo postavy sv. Františka. On nie je tak uvedomelým zakladateľom a organizátorom, ako skôr otcom a vzorom (“Forma Minorum”). Ako každý človek, aj František bol synom svojej doby. Preto ho omnoho lepšie môžeme pochopiť, keď poznáme prostredie, v ktorom rástol. Nemôžeme sa na stredovek pozerať jednoducho našimi dnešnými očami. Treba sa nám vžiť do mentality tej doby. Mnoho vecí, ktoré boli vtedajšiemu človeku samozrejmé, nám sa môžu zdať nepochopiteľné. Svet i človek sa mení, ale ani v prírode, ani v spoločnosti sa nerobia skoky. Všetko potrebuje čas a ozaj veľké zmeny potrebujú aj stáročia, napr. otrokárstvo, feudalizmus...

Človek vždy túžil po lepšom, spravodlivejšom a slobodnejšom živote. Práve táto túžba bola motorom tých zmien a reforiem, ktoré sa kedy v dejinách udiali. Aj František patrí medzi reformátorov života Cirkvi i spoločnosti. Robil to sebe vlastným spôsobom. V nasledujúcom sa pozrieme na tú Františkovu dobu.

Cirkevno - politické pomery

Štát a Cirkev, cisár a pápež, to sú dve hlavné skutočnosti a rozhodujúce sily verejného života stredoveku. Vzájomné vzťahy moci svetskej a duchovnej nie sú však len problémom stredoveku, ale sú stálou pálčivou otázkou celých cirkevných dejín, ak sa už len na ne obmedzíme. Každá svetská moc sa vždy usilovala dostať i duchovnú moc do svojho područia a urobiť si Cirkev slúžkou svojich záujmov. Zasahuje pritom aj do čisto duchovných práv Cirkvi, ako sú slobodné hlásanie evanjelia a obsadzovanie cirkevných úradov (“investitúra”). Táto snaha svetskej moci sa nazýva “cézaropapizmus”. Mal a má rôzne formy. Cirkvi nepriateľskí vladári presadzujú svoje snahy brutálnou mocou, iní zasa rafinovanejším spôsobom, napr. v parlamente. Cieľ je vždy ten istý: obmedziť alebo celkom znemožniť slobodné pôsobenie Cirkvi pri hlásaní evanjelia a plnení jej spasiteľného poslania v spoločnosti. Mierne formy cézaropapizmu sa nájdu aj u vladárov, čo inak úprimne podporujú Cirkev (napr. Konštantín Veľký, Karol Veľký a i.).

Pripomeňme si teraz niektoré významné udalosti, ktoré ovplyvnili beh sveta i Cirkvi:

    · r. 313 - edikt milánsky; Konštantín Veľký dal Cirkvi slobodu;

    · r. 476 - pád rímskej ríše;

    · r. 622 - začiatok mohamedánskej éry;

    · r. 754 - francúzsky kráľ Pipin daroval pápežovi Štefanovi II. niektoré talianske územia, dobyté od Longobardov (Toskánsko, Benátsko, Istria, Ravenna, Spoleto a Benevento) do vlastníctva pod titulom “Patrimonium Sancti Petri” (Dedičstvo sv. Petra). Tým dal právny základ cirkevnému štátu, ktorý potom pretrval až do roku 1870, samozrejme v rozličnej podobe.

    · r. 800 - francúzsky kráľ Karol Veľký (768-814) bol korunovaný za rímskeho cisára.

    · r. 1054 - definitívny rozchod medzi východnou a západnou Cirkvou.

    · r. 1122 - Wormský konkordát, ktorým sa úspešne zavŕšil boj o investitúru, začatý pápežom Gregorom VII. (1073-1085). Cirkvi sa priznalo výlučné právo obsadzovať cirkevné miesta (biskupi, opáti).

    Ani týmto vyrovnaním neprestali napätia a spory medzi cisárstvom a Cirkvou. V polovici 12. storočia sa o to postaral nový cisár Fridrich Barbarossa (1152-1190). Je to typický cézaropapista. Podľa jeho filozofie celý európsky západ patrí pod jeho panstvo. Cisár má byť aj pánom Ríma. Pápež je tiež jeho poddaným, i keď aj prvým. Boju o uskutočnenie tejto idey venoval 20 rokov. Znovu a znovu robil vpády do Talianska, i do Ríma, nivočil mestá a pustošil kraje. Podporoval v krátkej dobe (1158-1179) až štyroch protipápežov.

    Silnejším Barbarossovým protihráčom bol pápež Alexander III. (1159-1181), ktorý si od neho vytrpel mnoho príkorí, a s ním celé Taliansko. Nakoniec sa roku 1177 Barbarossa s Cirkvou zmieril. Roku 1189 viedol 3. križiacku výpravu, na ktorej r. 1190 nešťastne zahynul utopením.

    Ak už pápež Alexander III. bol predstaviteľom silnej pápežskej autority, bol to najmä pápež Inocent III. (1198-1216), ktorý priviedol pápežstvo k vrcholu moci v duchu jej stredovekého chápania. Bol si vedomý svojho Bohom mu zvereného úradu. Táto moc sa vzťahovala na všetky oblasti života. Dobové nábožensko-politické zmýšľanie bralo ako prirodzené, že pápež má “plnosť moci”. Ešte jemne nerozlišovali oblasť politickú od čisto náboženskej. Veď Božiemu zákonu sa musia podrobiť všetci, malí i veľkí, i králi. Inocent teda zasahoval i do politických vecí, ale nebol politickým pápežom, chcel iba všetko riešiť v duchu Božích zákonov. Ako hlava kresťanstva sa cítil za to zodpovedný. Inocent bol mužom hlbokej nábožnosti, v súkromnom živote prísny, až asketický, zanietený za vnútornú reformu Cirkvi. Bol skvelý organizátor, rodený imperátor, ale bol predovšetkým kňazom a duchovným pastierom. Bol vysoko vzdelaným právnikom, ale nebol len suchým juristom. Mal aj srdce. Problémy svojej doby chcel riešiť s porozumením a s patričnou dávkou miernosti. Roku 1215 zvolal 4. lateránsky snem v úprimnej snahe napraviť neporiadky v Cirkvi a zveľadiť v nej duchovný život. Z tohoto snemu vyšiel príkaz o každoročnej spovedi a svätom prijímaní. Tento 12. ekumenický snem bol najvýznamnejšou udalosťou za vrcholného stredoveku. Inocent III. inicioval aj 4. križiacku výpravu roku 1202-1204.

Vnútorný život v Cirkvi

    Stredovek Františkových čias mal ešte pevnú vieru, ale praktický život sa už veľmi vzďaľoval od ideálov evanjelia. Prehlboval sa kontrast medzi náboženstvom a mravnosťou, medzi láskou evanjelia a nenávisťou ulíc a námestí. Na evanjelium sa pozabudlo aj v cirkevných kruhoch. Cirkev bola bohatá. Biskupstvá a opátstva boli zväčša v rukách šľachticov. Klérus bol v tesnom spojení s feudálmi a strácal sa kontakt medzi ním a ľudom. Mnohí kňazi žili svetácky, mali rodiny, nemali dostatočné vzdelanie a zanedbávali pastoračnú činnosť. Šli po peniazoch a žili v prepychu. Hádali sa o príjmy, boli spory medzi hradmi a kláštormi a medzi kláštormi navzájom. Opáti mali kniežacie tituly a často ani neboli mníchmi. Benediktínske kláštory, ktoré po stáročia (od r. 529) boli opornými stĺpmi cirkevného života, strácali vplyv na veriaci ľud, ostávali osamelé, odtrhnuté od života. Niekde sa nelíšili od feudálnych sídel. Tieto smutné zjavy prirodzene v úprimných kresťanských dušiach budili túžbu po obnove života podľa evanjelia.

    Už v 10. až 11. storočí reformátori požadovali návrat k apoštolskej chudobe. Začali vystupovať ako pouliční kazatelia. Niekedy sa však zamiešali aj do politických vecí. Tak napr. Arnold z Brescie, ktorého dal cisár Fridrich Barbarossa r. 1155 popraviť. Bol obesený a spálený. Azda najvýznamnejšou skupinou boli stúpenci lyonského kupca Petra Valdesa. On rozdal majetok, začal život v chudobe a hlásal pokánie. Jeho stúpenci sa nazývali “Kristovi chudobní”. Biskup im zakázal kázanie. Roku 1179 sa Valdes dostal na 3. lateránsky snem. Pápež Alexander III. mu kázanie povolil za určitých podmienok, ale biskup a nakoniec i pápež Lucius III. mu to roku 1184 celkom zakázal. Valdes sa vzoprel. Odvolal sa na osobné poverenie Kristom. Hoci na začiatku nechcel založiť nijakú proticirkevnú organizáciu, teraz upadol úplne do herézy. Tvrdil, že kto žije ako apoštoli, nepotrebuje nijakú právomoc. Nerozhoduje kňazské svätenie, ale charizma. Dobrý laik je kňazom, môže vysluhovať sviatosti. Valdénski celkom zamietli hierarchiu. Peter Valdés zomrel roku 1217.

    Jeho stúpenci sa roku 1218 spojili s “Lombardskými chudobnými”, čiže Patarénmi (“handrármi”), ktorí boli už od polovice 12. storočia populárni medzi chudobou pre ich ostré vystupovanie proti škandálom v klére. “Lombardskí chudobní” (humiliáti) bola náboženská skupina, ktorá vznikla v okolí Milána. Boli to zbožní ľudia a jednoduchí kresťania, ktorí sa živili prácou v akýchsi družstvách. Dali sa aj na kázanie a boli za to exkomunikovaní. Pápež Inocent III. ich neskôr podchytil a zmieril ich s Cirkvou a dokonca im dal roku 1201 aj regulu. Humiliáti sa delili na tri skupiny. Prvá skupina - muži a ženy - zostávali doma (terciári!). Druhá, tiež muži a ženy, žili v komunite, ale oddelene od seba. Konečne tretia skupina - kňazi a laici - žili ako ozajstní rehoľníci.

    Podobní boli aj tzv. “Chudobní katolíci”. Mali dve skupiny, ktoré mali aj svoje reguly (1208 a 1209).

    Všetky uvedené skupiny mali kresťanský základ a mnohí aj úprimnú snahu - aspoň spočiatku - o reformu života v Cirkvi návratom k evanjeliovej chudobe. Žiaľbohu, väčšinou pre nerešpektovanie cirkevnej autority, skĺzli do bludu.

    Naproti tomu katari už od začiatku vychádzali z manichejsko - dualistického učenia, teda z nekresťanského základu (Peržan Mani zomrel r. 276). Tento blud sa dostal z východu cez Balkán do Európy. Vidiecky kňaz Bogomil v Makedónii v prvej polovici desiateho storočia zhrnul staré gnostické predstavy do sústavy bogomilského bludu. Vyznávali dvojaký princíp vo svete: princíp dobra (svetlo - duch) a princíp zla (tma - hmota), z ktorého sa odvodzuje všetko dobré i zlé. Svet bol stvorený od zlého boha (diabla) a ten ho ovláda. Dobrý Boh Nového zákona poslal jedného zo svojich anjelov (Ježiša Krista), aby ľudí poučil, ako sa môžu oslobodiť od zlého. Zlu treba odporovať abstinenciou: zdržiavať sa mäsa, vína, zlých rečí, manželstva (“tria signacula: oris, manus et sinus” - tri pečate: úst, ruky a lona). Zriekali sa vlastníctva, bohatstva, poškvrňovala i telesná práca. Delili sa na pokorných a dokonalých, mladších a starších. Tí dokonalí sa volali “čistí” (grécke slovo “katharoi”, z čoho vzniklo slovo kacír). Zavrhovali autoritu a hierarchiu. Neuznávali sviatosti a hlásali mnohé iné bludy.

    V 12. storočí sa katari prostredníctvom kočovných obchodníkov a vracajúcich sa križiakov rozšírili do západnej Európy. Hlavne však sa rozšírili v južnom Francúzsku. Ich strediskom bolo mesto Albi, preto sa bežne nazývali “albigénski”. Podporovalo ich aj tamojšie panstvo. Boli veľmi populárni medzi drobným ľudom a robotníkmi. Svoje bludárske praktiky maskovali kresťanským náterom. Svoj dualizmus predstavovali ako kresťanskú askézu, hovorili o evanjeliovej chudobe, dokonca robili si aj hierarchiu. Sami sa robili pravou cirkvou, kdežto Cirkev im bola “satanovou synagógou”. Keď katari spáchali viaceré brutálne činy (napr. zavraždili cisterciáta Petra z Castro Novo, pápežského legáta r. 1208) a nepomáhala mierová cesta (káranie, exkomunikácia), pápež Inocent III. vyhlásil albigénskym križiacku výpravu r. 1209. Bola to veľmi smutná záležitosť. Krutá vojna trvala 20 rokov. Z oboch strán sa páchali ukrutnosti. Mnoho krvi sa prelialo a mnoho hodnôt sa zničilo, najmä v Provensálsku. Skončila sa až v r. 1229 parížskym mierom.

    Okolo roku 1170 sa v Belgicku a Holandsku objavili “begyne”. Boli to spoločenstvá žien, ktoré sa venovali modlitbe, čítaniu Svätého písma, ručným prácam, ošetrovaniu chorých a vyučovaniu dievčat. Žili spoločne v domoch begýn, ale bez sľubov.

Nové mníšske rády

    Ku skutočnej vnútornej obnove Cirkvi prispievali nové mníšske rády. Túžba po hlbokom, individuálne prežívanom duchovnom živote, viedla mnoho horlivých mužov k rehoľnému spôsobu života. Mnohých už neuspokojovala benediktínska podoba rehoľníctva, preto hľadali nové formy. Tak v 11. a 12. storočí vzniklo niekoľko nových rádov.

    Kamaldulov založil sv. Romuald (951-1027). Bol najprv v benediktínskom kláštore, ale jeho priťahoval pustovnícky život. V okolí Ravenny a v Apeninských horách hľadal samotu. Občas chodil medzi ľudí a oduševňoval ich horlivým slovom a príkladom. Pre nasledovníkov založil r. 1012 kláštor Camaldoli, a potom aj inde. Bolo to zvláštne spojenie života v komunite a v pustovníctve. Začiatočníci žili v komunite, pokročilí sa usadzovali v pustovniach okolo hlavného kláštora. Z nich vyšiel napr. sv. Peter Damiani (1007-1072), veľký horliteľ za reformu Cirkvi.

    Zakladateľom rehole kartuziánov bol sv. Bruno (1030-1101). Najprv úspešne pracoval na remešskom biskupstve, kde jeho žiakom bol neskorší pápež Urban II. (1088-1099). Odišiel však z verejného života a so siedmimi druhmi založil prvú kartúzu v Chartreuse pri Grenobli (Francúzsko) v roku 1084. Potom prešiel aj do Talianska - La Torre v Kalábrii (južná časť Talianska). Kartuziánov nebolo nikdy mnoho, ale zostali stále verní svojmu pôvodnému ideálu. Hovorilo sa o nich: “cartusa numquam reformata, quia numquam deformata” (Kartúza nebola nikdy reformovaná, lebo nebola nikdy deformovaná.). Kartuziáni žili v ustavičnom mlčaní, v modlitbe a vnútornej uzobranosti si zachovávali pravú zbožnosť a vnútorné sily ducha.

    Svätý Róbert z Mollesme, opát, roku 1098 s dvadsiatimi druhmi, založil prísny benediktínsky reformovaný kláštor v pustatine Citeaux. Zdôrazňoval apoštolskú chudobu, modlitbu v samote a tuhú telesnú prácu. Jeho ideály doviedol k plnému uplatneniu sv. Bernard z Clairvaux (1091-1153). Táto reformovaná vetva sa potom volala cisterciáti. Mladý šľachtic Bernard s tridsiatimi druhmi vstúpil do kláštora v Clairvaux r. 1112. Tým sa začal rozmach cisterciátov. Sám Bernard založil 68 kláštorov. V roku jeho smrti mal rád 350 a roku 1200 už 530 a roku 1500 až 700 mužských a 900 ženských kláštorov. Svätý Bernard bol hlásateľom 2. križiackej výpravy (1147-1149), ktorá sa však skončila neúspešne. Cisterciáti majú veľké zásluhy civilizačné tým, že učili ľudí obrábať pôdu a zveľaďovať poľnohospodárstvo. Tým prenikali aj do východných krajín Európy. Pravda najväčšie boli ich zásluhy v duchovnej službe - vplyv na obrodu Cirkvi. Bernard bol poradcom pápežov a obracali sa na neho o radu cisári, kniežatá i ľudia každého druhu. Dostal titul “doctor mellifluus” (“doktor medom pretekajúci”).

Reforma svetského kléru

    V 11. a 12. storočí sa v Cirkvi veľmi rozmohlo hnutie za reformu svetského kléru. Môžeme ho nazvať “Kánonické reformné hnutie”. Začalo sa totiž najskôr u členov katedrálnych a kolegiálnych kapitúl. Samostatných vidieckych fár bolo ešte málo a väčšina klerikov bola sústredená pri biskupskom kostole a na centrálnych farách. Podobný život zaviedol so svojimi klerikmi už sv. Augustín. Žili podľa istých pravidiel, čiže kánonov; preto sa menovali “ordo canonicus”, kanonici. Rímska synoda z r. 1059 vyžadovala od takých duchovných, aby sa vzdali súkromného vlastníctva a žili v komunite podľa určitých pravidiel. Ktorí to prijali, volali sa “rehoľní kanonici”. Ostatní boli “svetskí”. V stredoveku bolo takých rehoľných kanonikov asi 4500 spoločenstiev po celej Európe. Niektoré boli ako centrálne, napr. lateránski kanonici, v Paríži u sv. Viktora a iné. Ich úlohou bolo starať sa o duchovnú obnovu kňazstva, život v apoštolskej chudobe a celibáte, o patričné vzdelanie a o poslušnosť duchovnej vrchnosti.

    Najvýznamnejším kánonickým rehoľným spoločenstvom sa stal rád premonštrátov, ktorý roku 1120 založil sv. Norbert (1082-1134). Ich základom bola regula sv. Augustína. Ich úlohou bola práca na posväcovaní kléru, dôkladné štúdium, kázanie ľudu a duchovná správa. Roku 1156 mali premonštráti vyše 100 komunít.

    V Uhorsku vznikla rehoľa paulínov. Založil ich ostrihomský kanonik Štefan roku 1250. Oficiálny názov: “Monachi S. Pauli primi eremitae” (Mnísi sv. Pavla, prvého pustovníka). Potvrdení boli r. 1309. Pôsobili hlavne v Uhorsku a Poľsku. U nás ich zrušil Jozef II.

Sociálne pomery za Františkových čias

    Práve za Františkových čias sa veľmi menilo sociálne prostredie vo svete, najmä aj v Taliansku. Koncom 12. storočia sa začala rozpadať jednota cisárskeho nemeckého impéria. S ňou sa začala kríza feudalizmu. Feudalizmus bolo spoločenské zriadenie, v ktorom feudáli, svetskí i cirkevní, vlastnili pôdu, obrábanú nevoľníkmi. Mali nad nimi neúplné vlastníctvo. Mohli ich predať, kúpiť, ale nemohli ich zabiť, ako to bolo za otrokárstva. Začalo sa brieždiť na slobodnejší život. V Taliansku a prímorských krajoch Európy sa objavila nová sila proti obom feudálnym inštitúciám, štátu i Cirkvi. Bola to obec, mesto (“comune”). Utvárala sa z novej triedy kupcov a remeselníkov. Zrejmé sú demokratické tendencie tohoto smeru.

    Predtým cisár dával pôdu vazalom, feudálom. Teraz vznikali spoločenstvá občanov, ktoré sa dožadovali práva na vlastnenie pôdy a na jej samostatné obrábanie. Chceli získať čo najviac slobôd, napr. aj vyňatie z daní a pod. Komúny - obce - mestá boli veľmi rozmanité svojím vznikom a spravovaním. Boli komúny mestské i dedinské, bohaté i chudobné. Kým v Európe za Alpami sa z rozpadávajúceho cisárstva rodili nové, národné štáty s monarchistickým jadrom, v Taliansku sa rodila nová vrstva, ktorá nechcela podliehať nikomu. Chcela slobodne rozhodovať o sebe. Komúny ani medzi sebou nenažívali v pokoji. Bojovali všetci proti všetkým. Vznikali rozpory medzi bohatšími a chudobnejšími, medzi triedami “maiores” (šľachtici a vysoké duchovenstvo) a “minores” (ostatný ľud). Delili sa na prívržencov pápeža (“guelfi”) a na prívržencov cisára (“gibelíni”). Boli často aj krvavé nepriateľstvá medzi jednotlivými mestami (napr. Perugia - Assisi).

    Také rozpory nešlo pacifikovať len ľudskými prostriedkami. Sv. František a Dominik ukázali svojej dobe, že existuje iný spôsob, ako prekonať toto nebezpečenstvo v duchu viery a hlásaním evanjelia. Moc a násilie nemohli zachrániť jednotu spoločnosti, rozdelenej takými rozpormi. Bohatej a mocnej Cirkvi hrozila strata kontaktu s nemajetnými vrstvami obyvateľstva. Pomôcť mohla iba trpezlivá a vytrvalá práca na obnove jednotlivca i spoločnosti v duchu Kristovho evanjelia.

Križiacke výpravy

    Dve stredoveké storočia (1095-1270) sú poznačené križiackymi výpravami. Oficiálne sa ich počíta sedem. Okrem toho bolo niekoľko menších výprav. Tento mimoriadny dejinný jav mal v podstate náboženský charakter, hoci sa k tomu primiešavali aj iné záujmy: rytierska túžba po činnosti a sláve, obchod, romantika alebo politika. Celé západné kresťanstvo napriek vzájomným rozporom sa zjednotilo v myšlienke obrany proti moslimskému nebezpečenstvu. Turci roku 1071 obsadili Jeruzalem a veľmi začali sťažovať pútnikom návštevu svätých miest. Konstantinopol (Carihrad) sa cítil ohrozený a volal o pomoc do Ríma. To vstupovalo západnému kresťanstvu do svedomia a povzbudzovalo v ňom ochotu ísť na pomoc východným kresťanom. Prvým cieľom malo byť oslobodenie Svätej zeme a Jeruzalema od moslimského panstva.

    Na sneme v Clermonte r. 1095 pápež Urban II. tak oduševnil všetkých, že jednohlasne volali: “Boh to chce!” Tým bola vyhlásená prvá križiacka výprava (1096-1099). Na veľkú škodu veci pred vlastnou výpravou prepuklo neorganizované ťaženie sedliackych nadšencov. Asi šesťstotisícová masa sa začala valiť zo severozápadu cez Balkán smerom na Carihrad. Také divoké ťaženie sprevádzali bežné javy: choroby, rabovačky a násilnosti na domácom obyvateľstve. Väčšina z nich cestou zahynula. Organizované rytierske vojsko tiahlo na východ pod vedením Raymunda z Toulouse a Gottfrieda z Bouillon s jeho dvoma bratmi Balduinom a Eustachom. Po hrozných útrapách a krutých bojoch ich asi 20.000 prišlo do Svätej zeme k Jeruzalemu. V júli 1099 obsadili Jeruzalem. Ťažko dnes posúdiť, prečo sa kresťanskí križiaci znížili k nepeknej masakre na miestnom obyvateľstve. Bolo to asi výbušné odreagovanie sa po útrapách ťaženia. Výsledkom prvej križiackej výpravy bolo založenie kresťanského jeruzalemského kráľovstva. Gottfried z Bouillon bol zvolený za prvého “ochrancu Božieho hrobu”. Po ňom nasledoval jeho brat Balduin, ktorý prijal titul jeruzalemského kráľa (1100-1118). Najväčšieho rozkvetu dosiahlo, keď vládol Fulco z Anjou (1131-1143).

    Druhá križiacka výprava bola v rokoch 1147-1149. Burcoval do nej sv. Bernard z Clairvaux. Boli v nej dvaja králi: francúzsky a nemecký. Skončila sa veľkou porážkou kresťanských vojsk. Preto niektorí robili výčitky svätému Bernardovi.

    Podnetom na tretiu križiacku výpravu (1189-1192) bolo znovudobytie Jeruzalema Turkami v roku 1187. Viedol ju s Cirkvou zmierený Fridrich Barbarossa. Po prvých víťazstvách nad Turkami, keď sa cisár r. 1190 utopil, vojská s anglickým kráľom Richardom - Levie Srdce a francúzskym Filipom II. už nedokázali obsadiť Jeruzalem. Uzavreli však so sultánom Saladinom prímerie, ktoré zaručovalo pútnikom nerušenú návštevu Jeruzalema (1192).

    Ku štvrtej križiackej výprave (1202-1204) vyzval pápež Inocent III. Zúčastnilo sa na nej celé západné kresťanstvo. Žiaľ, proti vôli pápeža, vinou Benátčanov, ktorí pre svoje obchodno-politické záujmy zamierili do Byzancie, zasiahli do jeho vnútorných záležitostí a roku 1203 mesto obsadili. Dohodli sa aj na zjednotení cirkvi gréckej a latinskej. To sa však nedodržalo. Roku 1204 mesto znova obsadili a strašne ho spustošili. Zároveň tam založili latinské cisárstvo, ktoré trvalo do roku 1261. Tento postup chamtivých Benátčanov natrvalo prehĺbil rozkol dvoch cirkví.

    Križiacka výprava detí. Keď ozbrojené výpravy nedosiahli priaznivé výsledky, začala sa šíriť myšlienka, že Boh použije na víťazstvo radšej bezbranné panny a deti. Tak až nepochopiteľne vznikla roku 1212 križiacka výprava detí. Do Svätej zeme sa vydalo z Francúzska a Nemecka tisíce detí. Viedol ich francúzsky pastierik Štefan a desaťročný Mikuláš z Kolína. V podstate to boli dve vlny. Asi 30-tisíc detí sa zhromaždilo do Marseille. Druhá vlna, asi 20-tisíc, prešlo cez Alpy a Taliansko až do prístavov Bari a Brindisi. Došlo tam už len asi 7-tisíc detí. Celá táto výprava sa skončila hroznou tragédiou. Dve lode pri Sardínii stroskotali a všetky deti zahynuli. Päť lodí zločinní lodiari previezli až k brehom Afriky a tam deti predali do otroctva moslimom. Mnohé zahynuli. V Brindisi biskup prísne zakázal deťom nastúpiť na lode. Tak niektoré deti zostali v Apúlii a málo sa ich vrátilo do Nemecka.

    Piatu križiacku výpravu (1217-1221) presadil pápež Honorius III. Výprava bola celkove neúspešná. Vybíjala sa v izolovaných operáciách: boj o Egypt, prechodné dobytie Damiety. Výpravy sa nezúčastnil vierolomný cisár Fridrich II. Na tejto výprave sa zúčastnil aj sv. František ako “rytier bez zbrane”. Na križiakov sa usiloval pôsobiť v duchu miernosti a pokoja. S bratom Illuminátom sa dostal až k sultánovi Melek el Kamilovi. O tom neskôr pri životopise sv. Františka.

    Medzivýprava Fridricha II. (1228-1229) Bol to viac-menej súkromný podnik exkomunikovaného cisára Fridricha II., ktorý často sľuboval, že na piatu výpravu pôjde. Teraz sa vybral do Palestíny s malou skupinou a podarilo sa mu uzavrieť so sultánom Kamilom celkom priaznivý mier. Kresťania si podržali Jeruzalem, Betlehem a Nazaret, ako aj pás zeme, čo spájal sväté miesta s prístavom Akko. Mier nemal dlhé trvanie. Roku 1244 kresťania definitívne Jeruzalem stratili. Na tejto výprave ešte v Taliansku zomrel manžel sv. Alžbety.

    Šiesta križiacka výprava (1248-1254). Iba francúzsky kráľ sv. Ľudovít IX. sa vybral s vojskom na východ. Chcel najprv dobyť Egypt. Roku 1249 obsadil Damietu, ale pri Káhire bol porazený a padol do zajatia. Keď sa draho vykúpil, šiel do prístavu Akko a zostal tam až do roku 1254 ako súkromná osoba. Potom sa vrátil do vlasti. Roku 1261 sa v Carihrade skončilo latinské cisárstvo. Nicejský cisár Michal Paleologos zaujal Carihrad. V roku 1268 kresťania stratili Jaffu a Antiochiu. Ostalo len Akko.

    Na siedmu križiacku výpravu (1270) sa vybral znovu len sám Ľudovít IX. s asi 50-tisíc vojakmi. Prišiel však len po Kartágo, kde na mor zomrel. Bola to posledná križiacka výprava. Keď roku 1291 padla aj posledná križiacka pevnosť Akko, definitívne sa zakončila epocha križiackych výprav. Skončila sa veľká doba. Nesplnili sa hlavné ciele, nezískala sa Svätá zem pre kresťanov, ani sa nespojila rozdvojená Cirkev. Azda iba nápor Turkov sa na čas zastavil. Možno, že si vtedajší kresťania uvedomili, že boj o Kristovo kráľovstvo sa nedá viesť mečom. Na to jasne ukázal sv. František a jeho nové hnutie.

Rytierske rády

    Z hlbokej náboženskej dynamiky, ktorá viedla k vzniku križiackeho hnutia, zrodil sa aj jeden z najpozoruhodnejších javov - rytierske rády. Tri takéto rády vznikli z bezprostredných zážitkov križiackych výprav vo Svätej zemi. Okrem troch obvyklých sľubov - chudoby, čistoty a poslušnosti - sa zaväzovali slúžiť pútnikom, najmä chorým, a chrániť sväté miesta proti neveriacim. Rytierske rády boli veľmi viazané na dobu a na feudálne zriadenie, preto nenadobudli v Cirkvi trvalú dôležitosť.

    Rád johanitov bol založený r. 1099, teda hneď po dobytí Jeruzalema, ako špitálske družstvo pri kostole sv. Jána Krstiteľa. Roku 1120 sa premenili na rád. Po páde Akka (1291) bolo sídlo rádu prenesené na Cyprus, potom na Rhodos (1309) a konečne na Maltu (1530). Podľa tohoto sídla sa až podnes volajú Maltézski rytieri. Dnes združujú šľachticov a venujú sa charitatívnej činnosti. Rúcho: čierny plášť s bielym krížom.

    Rád templárov založil francúzsky rytier Hugo de Payns so siedmimi spoločníkmi r. 1118. Podľa sídla blízko jeruzalemského chrámu (templum) sa nazývali templári. Roku 1128 dostali ako Rád templárov pápežské schválenie. Delili sa na tri triedy: rytieri - nekňazi (celibátnici), z ktorých sa volil veľmajster; kapláni - kňazi a konečne bratia, ktorí slúžili v zbrani a ošetrovaní chorých. Roku 1291 odišli na Cyprus. Odtiaľ prešli do Európy. Populárni boli najmä vo Francúzsku. Rúcho: biely plášť s červeným krížom. Na nátlak a intrigy francúzskeho kráľa Filipa Krásneho, pápež Klement V. r. 1312 Rád templárov zrušil.

    Rád nemeckých rytierov bol založený roku 1189 ako špitálske bratstvo a roku 1198 schválený ako rád. Rúcho: biely plášť s čiernym krížom. Roku 1309 preniesli svoje sídlo do Pruska (Marienburg). Ich úlohou bolo pokresťančiť oblasť Baltického mora. Roku 1525 prešli však k protestantom.

    Rytierskym rádom sa podobali trinitári, ktorých založil sv. Ján z Mathy a sv. Félix de Valois ako regulárnych kanonikov. Schválil ich Inocent IV. roku 1198. Ich úlohou bolo vykupovať zajatcov, peniazmi alebo aj výmenou osôb (obetovali sa).

		    Home | O nás | Spiritualita | Aktivity | Kontakt | Odkazy | Archív