Provincia
Najsvätejšieho Spasiteľa
Rehole Menších bratov- Františkánov
na Slovensku

Už na kapitule v roku 1217 rozposlal svätý František bratov za hranice Itálie. Kronika Jordána z Giano spomína, že desať rokov od svojho obrátenia, poslal brat František na Kapitule pri Panne Márii Anjelskej v Porciunkuli, bratov do Francúzska, Nemecka, Uhorska, Španielska a do ďalších provincií v Itálii, kde bratia ešte neboli. Bolo to v roku 1219. Či už v tomto období prenikli  bratia na územie Slovenska, ktoré bolo vtedy súčasťou Uhorského kráľovstva, je neisté, avšak táto prvá misia skončila nezdarom. Legenda Perugijského anonyma (1279) sa zmieňuje o tom, že to bolo preto, lebo ich považovali za bludárov. Ostijský biskup, kardinál Hugolín (neskorší pápež Gregor IX.) písal mnoho listov biskupom v diecézach ktorých boli bratia prenasledovaní, aby proti nim nepostupovali, ale boli naporúdzi radou a dovolili im kázať a usadiť sa. Aj ostatní kardináli písali podobne. Na  kapitule, ktorá sa konala v roku 1220 bola už určená skupina bratov pre misiu v Nemecku a bol jej menovaný aj prvý provinciálny minister: Caesar zo Speyeru; v tejto skupine sa spomína brat Abrahám z Uhorska. Jeho národnosť je však neznáma. Neskôr sa o vyslaní bratov do Uhorska sa dozvedáme v súvislosti s pôsobením brata Jána z Piano del Carpine, ktorý sa stal provinciálnym ministrom v Nemecku; píše sa o ňom, že bol najväčším šíriteľom svojho Rádu a poslal bratov do Čiech, Uhorska, Poľska, Dánska a Nórska. Táto misia spadá do roku 1228. Prví bratia na územie Slovenska prichádzajú z Nemeckej provincie Rádu (Provincia Germaniae). Najmä v oblasti juhozápadného Slovenska nachádzali nemeckých kolonistov medzi ktorými rozvinuli svoje pôsobenie. Prvá písomná zmienka o existencii františkánskej rehole na Slovensku sa viaže k listine pápeža Gregora IX. trnavským klariskám z roku 1239, čo predpokladá aj existenciu bratského spoločenstva v meste. Zdá sa, že misia v Uhorsku pokračoval sľubne, pretože už v roku 1239 na Generálnej kapitule Rádu v Ríme bol zriadená Uhorská provincia (Provincia Hungariae).  Podľa prvého autentického súpisu františkánskych kláštorov Uhorskej provincie, pochádzajúceho z roku 1316 sa vtedy provincia skladala z ôsmich kustódií, do ktorých patrilo spolu štyridsaťtri kláštorov.

Ďalší vývoj rehole v 14. – 15. storočí bol poznamenaný zápasom o autentické zachovávanie regule a formovalo sa hnutie, známe ako observancia ( z latinského slova: observó – dbať, starostlivo plniť) popri konventuálnom spôsobe života bratov, ktorí zasa na druhej strane prijímali rôzne úľavy a prispôsobenia so súhlasom najvyššej cirkevnej autority. Bratia Uhorskej provincie patrili skôr ku konventuálnemu smeru vo františkánskej reholi a od roku 1415 sa nazývala: Provincia Hungariae conventualium. V roku 1454 bola iniciatívou provinciálneho ministra Fabiána Igala na provinciálnej kapitule v Jágri  prijatá reforma, v dôsledku čoho sa Provincia v spôsobe života  priblížila k bratom observantom. V roku 1523 bola potvrdená samostatnosť tejto Provincie a jej patrocínium bolo totožné s patrocíniom Uhorského kráľovstva, ktorým bola Panna Mária. Do tejto Provincie patrili v tých časoch na území Slovenska tri kláštory: v Trnave, Bratislave a Nitre.

b.      Vznik Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa

Začiatkom 14. storočia zaplavila Bosnu sekta bogomilov, ktorá sa šírila z Bulharska. Sektári boli ovplyvnení manicheizmom; popierali Božie synovstvo Kristovo ako aj fyzickú skutočnosť jeho vtelenia a utrpenia. Generálny minister Gerard Odonis získal priazeň a podporu bosnianskeho bána Štefana a zriadil, hoci sám patril ku konventuálnemu smeru
v Ráde,  v roku 1339 vikáriu bratov observantov. Títo veľmi zdarne pôsobili na území Bosny; boli podriadení priamo generálnemu ministrovi a žili veľmi prísne v chudobe aby nedávali sektárom ani najmenšiu zámienku k opovrhovaniu katolíckou vierou a k jej odmietaniu. Bosniansky vikár Bartolomej z Alverny (1368 – 1408) mal pápežské splnomocnenie na základe ktorého mohol, pre tak náročnú misiu, nevyhovujúcich bratov odvolať a preložiť. Za vlády kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382) sa im dostáva pozvania do Uhorska a ich prvé pôsobisko bolo v Csanádskej diecéze. Ich začiatky, najmä po smrti kráľa, boli veľmi ťažké nielen kvôli sektárom ale aj kvôli už tradične tu pôsobiacim bratom, konventuálneho smeru, ktorí ich vnímali ako konkurenciu. Napriek tomu však v roku 1444 vznikla Uhorská vikária bratov observantov, ktorej zriadenie potvrdil pápež Eugen IV. (1431 – 1447). Tento pápež sa veľmi pochvalne vyjadroval o pôsobení týchto bratov v Bosne:  „ ... se murum facientes pro domo Domini et ortodoxae fidei ...“ (urobili sa hradbou Pánovho domu a pravej viery). Od bratov konventuálneho smeru prevzali viacero kláštorov, okrem iných aj v Ostrihome, v roku 1448. Do ostrihomskej arcidiecézy patrilo v tých časoch aj územie dnešného Slovenska. Okrem príkladnej chudoby boli bratia observantského smeru známi ústrednou témou svojho kázania, ktorou bol predovšetkým trpiaci Spasiteľ (latinsky: Salvator) Ježiš Kristus, Boží Syn, čo sektári popierali. Toto bolo pre nich tak príznačné, že sa týmto bratom ľudovo hovorilo: „salvatoriáni“.

Už pred pádom Carihradu v roku 1453 v dôsledku víťazstva osmanských vojsk a historického zániku viac ako tisícročnej Byzantskej  (východokresťanskej) ríše,  dochádzalo k sťahovaniu sa obyvateľstva  z oblasti Bosny a Chorvátska smerom na sever pred hrozbou expanzie tureckej moci. Mnohé obce na území Slovenska majú svoj pôvod v tomto osídľovaní. S týmto obyvateľstvom prichádzali aj bratia observantského smeru. Ich prítomnosť sa v Uhorsku stále viac a viac posilňovala.

V roku 1517 pápež Lev X. v bule „Ite et vos“ vyhlásil hnutie bratov observantov za samostatný Rád so svojím vlastným generálnym ministrom. Uhorská vikária observantov sa teda ešte v tom roku stala Provinciou, s titulom Najsvätejšieho Spasiteľa, čo s definitívnou platnosťou potvrdila generálna kapitula Rádu v španielskom Burgose v roku 1523.

Novovzniknutá Provincia bola rozdelená do desiatich kustódií a kláštory na území Slovenska vo Fiľakove, v Hlohovci a v Skalici patrili do széschenyskej kustódie; od roku 1537 aj kláštor v Okoličnom. V széchenyskej  kustódii žilo vtedy 82 bratov.

c.       Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa v novoveku

V roku 1526 došlo k osudnej bitke pri Mohácsi, kde zvíťazili osmanské vojská pod vedením sultána Süleimana II. a po zriadení budínskeho pašalíka (územno-správneho okresu) v roku 1541 sa Slovensko dostalo do bezprostredného susedstva s Osmanskou ríšou.  Okrem toho, už beztak silne okliešteným Uhorskom, zmietali protihabsburgovské povstania, v dôsledku čoho trpel aj rozvoj rehoľného života. Počet bratov sa v széchenyskej kustódii na konci 16. storočia znížil na viac ako o polovicu. Nasledujúce storočie však bolo v znamení rozvoja, najmä v dôsledku rekatolizácie. Kláštory vo Fiľakove, v Hlohovci, Skalici, Okoličnom (a v Košiciach) boli obnovené a vzniklo deväť ďalších: v Nižnom Šebeši (1634),  v Pruskom (1645) – pôvodne patriaci do mariánskej Provincie, v Kremnici (1653), Prešove (1655) – prevzatý po karmelitánoch, v Humennom (1663), v Bardejove (1670) – prevzatý po augustiniánoch, v Stropkove (1673), Levoči (1675) a napokon v Beckove (1696), ktorý bol pôvodne tiež kláštorom Mariánskej Provincie. Od roku 1605 bratia Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa spravovali aj kláštor na Morave: v Uherskom Hradišti.  Po porážke osmanských vojsk v bitke pri Viedni v roku 1683 a následného ústupu Turkov z Uhorska ako aj po potlačení protihabsburgovského odporu (1687) sa politické pomery stabilizovali a nastalo obdobie rozkvetu spoločensko-kultúrneho a cirkevného života.

Obdobie baroka na území Slovenska si ťažko možno predstaviť bez osobností spomedzi našich bratov. Vynikli najmä v oblasti hudby, ktorá dosahovala vo vtedajších časoch pozoruhodnú úroveň a autoritu. Prispelo k tomu aj nariadenie vtedajších predstavených, podľa ktorého každý študent teológie mal ovládať hru na organe. Spomedzi skladateľských osobností hodno spomenúť Edmunda Paschu, Pavlína Bajana, Pantaleona Roškovského a ďalších; medzi bratmi bolo aj niekoľko vynikajúcich organárov: Peregrín Werner a iní. Rovnako literárna činnosť nadobudla veľké rozmery, čo súviselo iste aj s kazateľskou činnosťou bratov. Ján Abrahámffy je autorom „Knižky modlitieb nábožných (Trnava 1693), jednej z najstarších ľudových modlibových knižiek v predbernolákovskej slovenčine. Hugolín Gavlovič, autor diela: „Walaska škola, mrawuw stodola“ (1755), sa nezmazateľným spôsobom zapísal do dejín slovenskej literatúry. Vojtech Gazda vynikol v kazateľstve; mnohé jeho kázne vyšli knižne. Bol tiež jedným zo zakladajúcich členov Slovenského učeného tovarišstva (1792), ktoré zohralo dôležitú úlohu vo vývoji spisovnej slovenčiny a slovenského národného uvedomenia.

V 18. storočí pribudol kláštor v Žiline (1703), Rožňave (1733), v Trstenej (1774) a vo Vrbici (1777). Osvietenské reformy cisára Jozefa II. mali však svoje dôsledky v zrušení viacerých  kláštorov františkánskych kláštorov na území Slovenska ( z toho dvoch patriacich Provincii Najsvätejšieho Spasiteľa: v Košiciach a v Humennom).

Koncom 19. storočia pápež Lev XIII. bulou „Felicite quadam“ z roku 1897 zjednotil rôzne reformné prúdy františkánskej rehole do jednej (Ordo Fratrum Minorum) a schválil nové Konštitúcie, upravujúce spôsob rehoľného života. Tento krok vstúpil do dejín ako „Unio Leoniana“. Vtedy takmer polovica bratov – kňazov Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa prijala dišpenz od rehoľných sľubov a začlenili sa medzi diecézny klérus. Iní zasa neprijali reformu avšak nechceli opustiť Rád; bolo im dovolené zostať v kláštoroch avšak nemohli prijímať bratov do noviciátu. Z pôvodne pomerne početnej Provincie, zostalo len torzo; v roku 1900 bola preto rozhodnutím generálneho definitória Rádu v Ríme Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa zrušená ( spolu s Provinciou sv. Ladislava, územne však mimo Slovenska) a jej kláštory rozdelené do Mariánskej (na západnom a strednom Slovensku) a Kapistránskej provincie (na východnom Slovensku); uhorská vláda toto rozhodnutie akceptovala.

d.      Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa v 20. storočí

Po prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky (1918) nové hranice rozdelili obidve uhorské Provincie na časti ležiace každá v inom štáte. Nová situácia sa  organizačne riešila zriadením delegatúr (neskôr komisariátov) podliehajúcich priamo generálnemu ministrovi. Sídlo komisariátu Mariánskej Provincie bolo v Bratislave a Kapistránskej, v Prešove. Po Trianonskej dohode (1920), ktorá ustálila hranice novovzniknutých štátov, bola  Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa obnovená dekrétom generálneho ministra P. Bernardína Klumpera zo dňa 31. januára 1924 so sídlom provinciálneho ministra v Bratislave; jej hranice boli totožné s hranicami Slovenska v rámci Československej republiky. Zároveň bolo menované aj vedenie Provincie s provinciálnym ministrom: P. Mansvétom Olšovským (1873 – 1935).

Založenie františkánskeho gymnázia v Malackách  v roku 1926 bolo významným krokom k pozdvihnutiu vzdelanosti na Slovensku v tých časoch; vyučovanie sa začalo v školskom roku 1927/28 a prvým riaditeľom gymnázia sa stal P. Peter Esterle OFM. Zároveň s gymnáziom začal fungovať aj internát pre študentov. Vedenie Provincie venovalo pozornosť výchove budúcich profesorov gymnázia a lektorov teológie.  V roku 1941 bola Provincia, jestvujúca v  Slovenskom štáte  (1939 – 1945) natoľko personálne pripravená, že mohla otvoriť filozofické a teologické štúdium v Žiline. Františkánski bohoslovci vydávali svoj časopis „Františkánsky obzor“.

V Pensylvánii (USA) bola v období medzi dvomi svetovými vojnami veľká koncentrácia emigrantov zo Slovenska a už v roku 1926 sem prišli bratia Provincie (P. Ambróz Tomša a P. Amand Kopáč) aby medzi nimi pastoračne pôsobili. Neskôr prišli aj ďalší a 1.marca 1929, bol zriadený Komisariát Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorý právne podliehal materskej Provincii na Slovensku.

Na základe súhlasu Generálneho ministra bol v roku 1930 zriadený tiež Komisariát Svätej Zeme so sídlom v Prešove. Jeho úlohou bolo oboznamovať veriacich so Svätou Zemou ako aj usporiadavať zbierky na podporu kresťanských chrámov vo Svätej Zemi.

Po druhej svetovej vojne sa v obnovenej Československej republike viedol zápas o získanie politickej moci, ktorú napokon na seba strhla Komunistická strana a začalo sa obdobie prenasledovania Cirkvi, ktoré vo vzťahu k rehoľníkom vyvrcholilo v barbarskú noc z 13./14. apríla 1950. Všetci rehoľníci mužských rehôl boli násilne koncentrovaní do sústreďovacích kláštorov a postupne súdení a uväznení resp. zaraďovaní do nútených prác. Nastalo obdobie ochromenia riadnej organizácie rehoľného (spoločného) a sľubný rozvoj obnovenej Provincie sa  prakticky zastavil. Po prepustení z internácie boli bratia nútení hľadať prácu v civilnom zamestnaní; kňazi, ktorým to bolo dovolené sa venovali farskej pastoračnej činnosti, v obmedzených podmienkach. V týchto pohnutých časoch zomrel v roku 1955 aj provinciálny minister P. Celestín Lepáček ako päťdesiatročný; nastalo obdobie „sedesvakancie“ až kým nebol generálnym ministrom v roku 1969 za provinciála menovaný  P. Fidél Jurčovič, spolu s ďalšími členmi definitória. V roku  1968 totiž došlo v dôsledku zmeny politiky vedenia Komunistickej strany Československa k zmierneniu postoja voči Cirkvi. Z iniciatívy reholí vznikol Sekretariát rehoľných spoločností so sídlom v Slatiňanoch ako orgán pre styk so štátnou mocou. Za našu Provinciu spolupracoval s ústredím tohto Sekretariátu P. Fidél Jurčovič a  P. Benignus Izák. Rozvíjala sa organizácia rehoľného života Provincie a v trnavskom kláštore začínala obnova riadnej činnosti. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20./21.augusta 1968 bol však predzvesťou „normalizácie“ politickej moci podľa sovietskych predstáv. Činnosť Sekretariátu rehoľných spoločností bola štátnou mocou v roku 1970 zastavená;  ďalší riadny rehoľný život v legálnych podmienkach bol  znemožnený a nastalo opäť obdobie perzekúcií a prenasledovania.  

Z iniciatívy P. Aleša Zlámala, OFM, vtedy provinciálneho ministra Svätováclavskej provincie v Čechách a na Morave, ako aj za pomoci malej komunity Školských sestier III. rádu svätého Františka  v Bratislave - Petržalke  sa v roku 1974 začínalo z niekoľkých  bratislavských  miništrantov rodiť nové bratské spoločenstvo, prirodzene v  ilegálnych podmienkach. Títo bratia sa stávali členmi Provincie svätého Václava, žili však na Slovensku. Do roku 1980 sa táto komunita natoľko rozrástla, že sa mohlo uvažovať o zriadení  komunity v Trnave a v Košiciach. V tomto roku mali už niektorí z týchto bratov slávnostné sľuby a  prijali kňazské svätenie po predchádzajúcom ilegálnom štúdiu teológie, ktorého lektormi boli bratia-kňazi zo Svätováclavskej provincie. V erfurtských biskupoch našli vtedy bratia ochotných svätiteľov. Na Kvetnú nedeľu v roku 1983 boli takto žijúci a popri riadnom civilnom zamestnaní, duchovne pôsobiaci bratia odhalení a niektorí z nich prešli vyšetrovacou väzbou. Prejavila sa podivuhodná solidarita kresťanov doma i v zahraničí, ktorá skrížila vtedajším mocipánom ich plány. Po prepustení žili bratia aj naďalej v „prostote holubíc a opatrnosti hadov“ životom v spoločenstvách nakoľko to dovoľovali občianske podmienky. Nežná revolúcia 17. novembra 1989 znamenala pád politického monopolu Komunistickej strany a perspektívam rehoľného života sa otvorili nové možnosti.

e.       Posledné decénium 20. storočia

Už od januára 1990 začali bratia pastoračnú činnosť vo františkánskom kostole v Bratislave, keď sa v tamojšom kláštore uvolnili priestory po vysťahovaní Múzea vývoja spoločenského vedomia, slúžiaceho k propagácii komunistickej ideológie. Ešte v istom tom roku na základe súhlasu definitórií obidvoch Provincií prestúpilo do Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa 18 bratov so sľubmi, 4 novici a 3 postulanti, pôvodne organizačne patriaci do Svätováclavskej provincie a v Trnave bol zriadený noviciát, so súhlasom cirkevnej autority.  Mladí bratia – študenti teológie začali študovať na jezuitskom Teologickom inštitúte sv. Alojza (Aloisianum). Vzniklo tiež Vydavateľstvo Serafín, vydávajúce časopis „Serafínsky svet“ a knihy s rôznym, najmä františkánskym, zameraním.

V roku 1992 sa konala prvá provinciálna kapitula v posttotalitných podmienkach;  jej hlavnou témou bola otázka normalizácie rehoľného života, formácie rehoľného dorastu a zostavenie Partikulárnych stanov. Generálny delegát a vizitátor P. Kapistrán Martzall, OFM
( z poľskej provincie sv. Hedvigy) oboznámil účastníkov Kapituly s dekrétom  Generálneho ministra Hermanna Schalücka v ktorom bolo vymenované nové vedenie Provincie na obdobie  3 rokov. Rehoľný život bratských komunít sa obnovil v  kláštoroch: v Bratislave, Trnave, (Trnave – Tulipáne, kde spravovali farnosť), Hlohovci, Nových Zámkoch, Trstenej a v Prešove. Nasledujúca provinciálna kapitula sa konala v roku 1995, na ktorú bol generálnym ministrom menovaný ako  predseda a vizitátor P. Andrzej Pabin, OFM (z poľskej provincie Nepoškvrneného počatia Panny Márie). Na nej bratia zvolili provinciálneho ministra a členov definitória na nasledujúce trojročie. Bola to vlastne prvá provinciálna volebná kapitula od roku 1946. Za provinciálneho ministra bol zvolený P. Leo Rúčka a ďalší členovia definitória. Pomerne rozsiahlou súčasťou tejto kapituly boli návrhy zmien v Partikulárnych stanovách. Od roku 1995 začali vznikla komunita aj vo Fiľakove, kde bratia prevzali správu farnosti. Novým prvkom v živote Provincie sa stali „Rohožkové kapituly“ na ktorých bratia diskutovali a premýšľali o vopred zvolených témach, týkajúcich sa problematiky uskutočňovania rehoľného života v jestvujúcich podmienkach a stali sa jedným z nástrojom formácie bratov Provincie. Trnavský kláštor sa stal v posttotalitnom období dejiskom provinciálnych a rohožkových kapitúl.   Formácia rehoľného dorastu vo všetkých stupňoch (postulát, noviciát, juniorát) bola vlastne najnaliehavejšou a najpálčivejšou prioritou  tohto obdobia. Niektorí bratia začali svoje štúdiá aj v zahraničí, na „Studium biblicum franciscanum“ v Jeruzaleme. Bratia sa venovali pastoračno-evanjelizačnej činnosti v našich kostoloch, mládežníckym krúžkom; službe starým a chorým; miestami aj charitatívnym a ekumenickým aktivitám. Poskytovali duchovnú starostlivosť bratstvám Rádu svetských františkánov (OFS) ako aj sestrám rôznych kongregácií; dávali duchovné obnovy a exercície.  Od roku 1998 sa bratia v osobe P. Petra Záňa, podielajú na prednáškovej činnosti katedry biblických vied Teologickej fakulty Trnavskej univerzity (Aloisianum). Rozvíjali sa aj medziprovinciálne kontakty najmä s Provinciou sv. Jána Kapistrána v Maďarsku a Provinciou Nepoškvrneného počatia Panny Márie (v Poľsku) a spolupráca s Generalátom OFM, keď jeden z bratov (Šebastián Tomčík) vykonával službu v kláštore v Grootaferrate neďaleko Ríma.

f.        Nové tisícročie

Do nového tisícročia vstúpila naša Provincia nielen s novými mladými bratmi ale aj s novými aktivitami medzi ktorými hodno menovať hnutie GIFRA, ktoré v sebe skrýva snahu oduševniť mladých ideálmi svätého Františka, aby  v nich prežili svoju mladosť.

Odpovedajúc na  požiadavky zo strany generálneho vedenia Rádu, podujali sa bratia našej Provincie aj na misijné dielo v rámci Fundácie Rusko – Kazachstan, keď v roku 2001 začali pôsobiť v Kazachstane naši bratia Anton Kračunovský ako kňaz a Rafael Nevoľník ako brat, študent teológie. Na Ukrajine v Zakarpatskej oblasti pôsobí P. Ambróz Bajcsy a niektorí mladí z Ukrajiny začali svoju rehoľnú formáciu v našej Provincii. Na prvej volebnej kapitule v novom tisícročí v roku 2004 (za predsedníctva P. Ernesta Siekierku OFM, z poľskej Provincie sv. Františka) bolo zvolené nové vedenie Provincie. Pozostáva prevažne z bratov, ktorí väčšiu časť svojej formácie, alebo aj celú, prežili už v posttotalitných podmienkach. Provinciálnym ministrom sa stal P. Juraj Mihály (1961). Bratia Provincie hľadajú naďalej aktuálne spôsoby svojej prítomnosti vo svete, vnímajúc svoje rezervy i možnosti.