Rehoľa menších bratov Františkánov

Šestnáste storočie

Roku 1500 bol za generála zvolený Egíd Delfini. On si hneď uvedomil, že je nutne potrebná opravdivá reforma. Treba odstrániť rôzne nedostatky a nešváry, ktoré sa udomácnili v Ráde. Inak Rád môže celkom upadnúť a stratiť kredit u pápeža i pred svetom. Delfini zostavil roku 1501 nové konštitúcie (Novae reformationes), ktoré potvrdil pápež Alexander VI. Konštitúcie mierili na reformu konventuálov a chceli dosiahnuť zjednotenie všetkých františkánskych rodín, ako sme ich práve videli. Za tým cieľom sa vydal na návštevu všetkých rodín. Osobne precestoval Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Španielsko atď. Všade presviedčal a povzbudzoval k zjednoteniu. Po toľkých obetiach a neúnavnej činnosti konečne dostal od pápeža Júliusa II. povolenie zvolať do Ríma “capitulum generalissimum” na 24. mája 1506. Zúčastnili sa na nej ministri a vikári všetkých spoločenstiev Rádu. Bol to posledný pokus o jednotu. Ale aj ten bol márny. Ani konventuáli nechceli prijať spôsob života observantov, ani observanti nechceli žiť podľa dišpenzov a úľav konventuálov. Kapitula sa rozišla bez akéhokoľvek úspechu. Generál Delfini sa vzdal úradu.

Jeho nástupca Rainaldo Graziani sa v snahách o jednotu usiloval pokračovať. Zostavil stanovy pre reformovaných konventuálov. Nádejal sa, že títo sa s observantmi zjednotia a tí ostatní budú odsúdení na zánik. Ale ani tento pokus nevyšiel, pretože talianski reformovaní konventuáli sa nevedeli zhodnúť s observantmi. Vtedy pápež stanovy zrušil a observantom obnovil ich doterajšie práva.

Ďalšie osudy Rádu v 16. storočí, “Zlaté storočie reforiem”

    Bulou Leva X. “Ite et vos in vineam meam” z roku 1517 sa aj po právnej stránke definitívne rozdelili dve veľké famílie serafínskeho rádu - observanti a konventuáli. Nazmar vyšlo úsilie mnohých svätých františkánov i pápežov, ktorí chceli zachrániť jednotu Rádu.

    Zostavili sa nové konštitúcie na generálnej kapitule roku 1518, nanovo sa ohraničili provincie. V tom istom meste sa nemohol otvoriť nový kláštor tej istej rodiny, ak tam už jeden je. Mohol sa však otvoriť kláštor ticha - utiahnutosti (ritiro). Mnohé rodiny si ponechali svoje staré pomenovanie a osobitné stanovy. Domy si každá vetva ponechala.

    Po rozdelení konventuáli zostali kompaktnejší a jednotní. Aj observantskí konventuáli zostávali len pod poslušnosťou jednej vrchnosti.

    Naproti tomu observancia nezabránila vytváraniu nových reformných komunít. Preto sa aj hovorí, že 16. storočie bolo “zlaté storočie reforiem”. V tom sa observancia podobá košatému stromu, na ktorom z jedného pňa vyrastajú ďalšie a ďalšie vetvy. Toto sa môže považovať za negatívny zjav, lebo to narúša jednotu a plodí separatizmus. Možno to však brať aj pozitívne, lebo to je prejavom obrovskej vitality Rádu a stáleho úsilia o niečo lepšie, o čím vernejšie zachovávanie Reguly sv. Františka a za prejavy mnohotvárnej františkánskej charizmy (pozri List sv. Františka bratovi Leovi).

Rozchod konventuálov a observantov

    Rozpory medzi konventuálmi a observantmi sa tak vyostrili, že panovníci, biskupi a arcibiskupi zakročovali u pápeža a žiadali, aby tomu urobil koniec. Pápež Lev X. (1513-1521) tentoraz zasiahol veľmi efektívne. Roku 1517 zvolal do Ríma “capitulum generalissimum”. Zúčastnili sa na nej bez výnimky všetky františkánske kongregácie. Pápež kapitule predsedal. Hneď na začiatku sa opýtal všetkých kapitulárov, či chcú všetci žiť jedným spôsobom života, v jednom habite a podľa jedných konštitúcií. Každá veľká skupina si však držala svoje. Vtedy pápež dňa 29. mája 1517 vydal bulu “Ite et vos in vineam meam” (“Iďte aj vy do mojej vinice”), ktorou definitívne rozdelil observantov od konventuálov.

    Do rodiny observantov pričlenil všetky ostatné františkánske kongregácie pod názvom Ordo fratrum minorum - Rehoľa menších bratov. Observantom dal starobylú pečať Rádu.

    Predstavený konventuálov sa bude volať “generálny magister” (tak to bolo až do roku 1587, potom už mal titul generálneho ministra). Magistra mal potvrdzovať generál observantov, ale inak sa nemal miešať do ich vnútorných záležitostí. Mohol ich aj otcovsky vizitovať. Počet konventuálov v roku 1517 bol 20125, observantov 30100. Observanti ako praví synovia sv. Františka mali cirkevnú prednosť pred konventuálmi. Tak dve veľké františkánske rodiny - konventuáli a observanti - sa aj právnicky úplne oddelili, hoci sa tomu po tri storočia usilovali zabrániť mnohí svätí bratia i pápeži. A život išiel ďalej po dvoch koľajach.

K dejinám kapucínov

    K reformným hnutiam 16. storočia patria aj kapucíni, ktorí sa nakoniec stali jednou z troch vetiev františkánskeho rádu - OFMCap. Táto reformná skupina vyšla z prostredia observantských bratov, čo si nárokovali slobodu zachovávať regulu doslovne. Iniciátorom bol mladý kňaz, populárny kazateľ, Matúš z Bascio (Matteo da Bascio).

    Roku 1525 mal videnie sv. Františka, ktoré ho povzbudilo v jeho zámere. František mal na sebe hrubší habit so špicatou kapucňou, našitou na habite. Hneď si obliekol taký habit a začal žiť doslova podľa Reguly. Keďže vedel, že nedosiahne súhlas od vrchnosti, vybral sa sám do Ríma k pápežovi. Pápež mu dal ústny súhlas. Keď sa však po čase dostal pred provinciála Jána da Fano, ten ho dal zavrieť ako fugitíva (utečenca).

    Vo väzení dlho nezostal. Dozvedela sa o tom vojvodkyňa Cambrina Katarína Cibo, neter pápeža Klementa VII. a zariadila, že provinciál musel Matúša prepustiť na slobodu. Poznala ho totiž z roku 1523 ako horlivého kňaza v dobe moru. Koncom roka 1525 prišli za provinciálom dvaja rodní bratia: Ľudovít a Rafael z Fossombrone a žiadali povolenie na prísnejší život. Keďže im hrozilo väzenie, utiekli a uchýlili sa ku konventuálom a ďalej ku kamaldulom. Nakoniec sa dali pod poslušnosť konventuálov spolu aj s Matúšom a jedným ďalším stúpencom.

    Na zákrok vplyvnej vojvodkyne Kataríny Cibo pápež vydal dňa 3. júla 1528 bulu “Religionis zerus” (Horlivosť o rehoľu), ktorou potvrdil existenciu nového bratstva. To bol začiatok kapucínov. Keďže bula bola oficiálne adresovaná na Ľudovíta Fossonbrone, on sa stal de facto predstaveným novej rodiny. Po bule mnoho observantov prešlo ku kapucínom.

    Roku 1529 Ľudovít zvolal kapitulu. Na nej si zvolili predstavených a zostavili si prvé konštitúcie. Určovali prísnu disciplínu: nočné matutínum, dve hodiny rozjímania, modlitba celý voľný čas, len jedna omša denne okrem sviatkov, žiadna účasť na pohreboch. Stravovanie: len jeden chod denne; mäso, syr a vajcia nemohli pýtať, ale mohli ich prijať; zdržiavať sa mäsa a vína bolo dobrovoľné. Zásoby v kuchyni mohli mať najviac na 2 - 3 dni. Domy nech sa stavajú mimo mesta, veľmi jednoduché, izby uzučké a tesné (“hroby”). V každom dome nech je najviac 6 - 7 rehoľníkov, vo významných domoch 10. Kostoly nech sú malé a chudobné, bez ozdôb a zlatých nádob. Kazateľov vysielajú predstavení, nesmú brať odplatu a môžu mať najviac 2 knihy. Nemajú spovedať vonkajších, svetských ľudí, okrem súrneho prípadu. Študijné domy sa nemali zriaďovať.

    Konštitúcie mali úradný titul “Konštitúcie bratov pustovníckeho života”. Zodpovedali starej skrytej túžbe a stálemu pokušeniu františkánskej duše po pustovníckom živote. Nakoniec sa však táto tendencia musela zladiť s hlavným určením minoritského, t. j. františkánskeho poslania. Kapucíni zostávali pod poslušnosťou magistra konventuálov.

    Na kapitule 1529 bol za generálneho vikára zvolený Matúš z Bascio. Ale po desiatich dňoch sa vzdal. Radšej sa chcel venovať potulnému kazateľstvu. Celá vláda v Ráde bola prakticky v rukách Ľudovíta Fossonbrone. Oficiálny názov “Bratia pustovníckeho života” čoskoro zamenil ľudový názov “kapucíni” podľa typickej kapucne. Od roku 1534 sa užíva už aj v pápežských dokumentoch. Ľudovítovi sa podarilo otvoriť kláštor aj v Ríme. Sám dostal titul “generálny komisár kapucínov” do budúcej kapituly.

    Čoskoro nastalo u kapucínov krízové obdobie. Po mnohých vážnych peripetiách, o ktorých tu nebudeme hovoriť, bola zvolaná generálna kapitula roku 1535. Za generálneho vikára bol zvolený Bernardín d’Asti. Ľudovít Fossonbrone sa urazil a odoprel poslušnosť Bernardínovi. Bol za to hneď vylúčený z Rádu. Takmer súčasne s ním bol z Rádu vylúčený aj jeho iniciátor Matúš z Bascio. Tento sa vrátil k observantom a u nich zomrel roku 1552.

    Kapucíni sa počtom rozrástli najmä prílivom z radov observantov a mnohých význačných ľudí zo sveta. V rokoch, o ktorých práve hovoríme, mali už asi 700 členov. Získali mnoho priaznivcov z vyšších kruhov. Po vojvodkyni Kataríne Cibo, ktorá po smrti pápeža Klementa VII. (1534) stratila svoj vplyv, najväčšou ochrankyňou kapucínov sa stala markíza Viktória Colonna z Pescary.

    Veľmi dôležitým faktom pre vnútorný život kapucínov bolo schválenie nových, definitívnych konštitúcií z roku 1536. Vďaka generálnemu vikárovi Bernardínovi d’Asti boli vypracované tak, že na prvom mieste zdôrazňovali duchovnú stránku a až potom zákony. Všetky ďalšie, nové úpravy, len veľmi málo menili na týchto konštitúciách.

    Jeden moderný autor má pekný výrok: “Kapucíni majú od Matúša z Bascio habit, od Ľudovíta z Fossonbrone bradu, od Bernardína d’Asti ducha.”

    V roku 1538 sa Bernardín d’Asti zo zdravotných dôvodov vzdal úradu. Za nového generálneho vikára bol zvolený za všeobecného súhlasu bratov a priaznivcov Bernardín d’Ochino, ktorý už pred vstupom do Rádu bol najslávnejším talianskym kazateľom. Ukázal sa ako pravý človek na pravom mieste. Bol observantský, prísneho života, horlivý a schopný vládnuť. Všetci boli na neho hrdí. Na kapitule roku 1542 ho prirodzene zvolili znovu za generálneho vikára. Ale on sa totálne zmenil. Povolil v observancii, zanedbával život v komunite, vzďaľoval sa od bratov a jeho kázne začali páchnuť luteranizmom. Skončil úplnou apostáziou a utiahol sa do Ženevy.

    Pečate Rádu poslal Bernardínovi d’Asti. Bola to hrozná rana pre kapucínov. Odvrátil sa od nich ľud, priatelia a priaznivci. Mnohí bratia sa vrátili k observancii. Pápež Pavol III. (1534-1549) predostrel vec na konzistóriu. Všetci kardináli boli za zrušenie kapucínov. Iba jediný kardinál Sanseverino sa ich zastal a navrhol, aby sa im poskytol čas na preverenie pravovernosti. Ten čas dostali. Zatiaľ im zakázali kazateľskú činnosť.

    Za generálneho komisára menovali Františka z Jesi. Toho na kapitule v roku 1543 zvolili za generálneho vikára. Pod jeho múdrym vedením, vďaka jeho svätému životu, dobrému srdcu, sa kapucíni spamätúvali z ťažkej situácie a získavali naspäť plnú dôveru ľudu i svojich starých priateľov, a najmä aj rímskej kúrie. Ochinov prípad im pomohol očistiť sa od nežiadúcich elementov a vykročiť novou, pravou cestou reformy.

    Roku 1546 bol za generálneho vikára znovu zvolený Bernardín d’Asti. Znovu bol zvolený aj roku 1549. Pod jeho dobrým vedením sa reforma utvrdila v novom postavení. On vedel zladiť duchovné nadšenie, modlitbu a horlivú observanciu s praktickými potrebami.

    Bernardínov nástupca Eugen z Ankony (1553-1558) pokračoval v jeho duchu vo vedení reformy. Staršia generácia kapucínov, pochádzajúca väčšinou z observantov, sa cítila ešte ako ich časť, kým nová generácia už sa cítila ako samostatná vetva serafínskeho rádu. Tento vývoj sa zavŕšil tým, že roku 1619 dostali kapucíni vlastného generálneho ministra a stali sa treťou rovnoprávnou vetvou - OFMCap. Tak sa šťastlivo prekonala dramatická začiatočná etapa kapucínov a oni sa stali vzácnym článkom v spektre rehoľných spoločností katolíckej Cirkvi.

Sixtus V.

Do 16. storočia spadá význačný Tridentský koncil (1545-1563) a pontifikát pápeža Sixta V. (1585-1590), františkána. Bol to vzdelaný muž, dobrý kazateľ, prísny inkvizítor. Bol aj generálnym magistrom konventuálov. Bol rodený vládca: rázny, nepoddajný muž. Hneď po voľbe urobil poriadok s lúpežníkmi. Urobil ekonomické a finančné reformy. Úsporami - sám žil skromne ako františkán - a novými daňami naplnil pápežskú pokladnicu. Ale bol veľkým mecenášom. Rekonštruoval mnoho historických stavieb Ríma. Dokončil aj stavbu Svätopeterskej baziliky (kupola). V podstate dal Rímu jeho monumentálny vzhľad, aký má podnes. Bol veľkým organizátorom rímskej kúrie. Stanovil maximálny počet kardinálov na 70 (čo trvalo až do Jána XXIII.). Vytvoril 15 kardinálskych kongregácií, ktoré v podstate trvali nezmenené až do Druhého vatikánskeho koncilu.

Celkový pohľad na 16. storočie

    I keď sa z hľadiska Rádu 16. storočie mohlo menovať “zlatým storočím reforiem”, bolo to pre kresťanský svet ťažkým storočím. Bolo to storočie veľkého rozkolu, odpadu od katolíckej Cirkvi, protestantskej reformácie. Začal ju Luther v roku rozdelenia Rádu 1517. Malo to iste svoje príčiny v neporiadkoch v Cirkvi, v renesančnom zosvetštení pápežského dvora. Ale to nemuselo nabrať také formy, keby mnohí zemepáni v Nemecku neboli podporili hnutie zo zištných dôvodov. Bolo to pre nich príležitosťou zmocniť sa cirkevných majetkov. Razilo sa heslo “cuius regio, eius religio” - čo znamená: akého náboženstva je zemepán, takého musí byť aj celá jeho krajina. To im umožnilo všetko sekularizovať a nakoniec sa vyhlásiť aj za hlavu cirkvi vo svojom panstve.

    Prirodzene, že za takýchto okolností trpeli veľmi rehoľníci každého druhu, i rád františkánsky. Išlo o kraje severného Nemecka, Dánsko, Holandsko, severské krajiny a nakoniec aj Anglicko, ktoré od Cirkvi odtrhol kráľ Henrich VIII.

    Protestanti obsadzovali kláštory, prisvojovali si kostoly, rehoľníkov vyháňali a nútili ich vzdávať sa svojho povolania. Mnohí to pravda robili aj dobrovoľne. Celý nemecký rytiersky rád sa pod vedením veľmajstra Alberta Braniborského pridal k protestantom.

    Do tohto storočia patrí aj vpád mohamedánov do Európy, ktorý sa začal nešťastnou bitkou pri Moháči v roku 1526.

    Ale Boh neopustil svoju Cirkev. Ona pod vedením Ducha Svätého našla v sebe silu obnoviť sa zvnútra. Na vyriešenie ťažkostí a na vyjasnenie katolíckeho vieroučného stanoviska bol zvolaný Tridentský snem, v poradí 19. všeobecný. S tromi prerušovaniami v zasadaniach trval spolu 18 rokov (1545-1563). Snem znamenal pre Cirkev nový rozlet k opravdivému kresťanskému životu. Význačným uskutočňovateľom koncilových dekrétov, najmä reformy liturgie a výchovy duchovenstva, bol svätý pápež Pius V. (1566-1572). Koncil veľmi prial rehoľníkom. Už pred ním vznikali nové rehoľné spoločnosti.

    Tak roku 1525 vznikla spoločnosť rehoľných kňazov “teatini”.

    Svätý Anton Zaccaria roku 1535 založil “barnabitov”, ktorí boli tiež kňazi.

    Roku 1540 bol schválený nový rád jezuitov (sv. Ignác, † 1556).

    Roku 1552 sv. Filip Neri († 1595) založil oratoriánov.

    Roku 1535 bola schválená spoločnosť uršulínok.

    Roku 1501 sv. Jana z Valois založila anunciátky, ktoré dostali klariské privilégiá.

    Šestnáste storočie dalo Cirkvi mnoho význačných svätých. Okrem vyššie spomenutých sú to:

    - sv. František Xaverský († 1552), jezuitský misionár;

    - sv. Ján z Boha († 1550), zakladateľ rehole Milosrdných bratov, schválenej až v roku 1586;

    - sv. František Borgia († 1572);

    - sv. Ján z Kríža († 1591), mystik, cirkevný učiteľ, bosý karmelitán;

    - sv. Peter z Alkantary († 1562), františkán, diskalceát;

    - sv. Paschal Baylon († 1592), františkánsky brat, ctiteľ Eucharistie;

    - sv. Pius V., pápež († 1572), pokoncilový reformátor;

    - sv. Karol Boromejský († 1584), milánsky arcibiskup;

    - sv. Angela Merici († 1540), zakladateľka uršulínok;

    - sv. Terézia z Avily († 1582), reformátorka karmelitánov.

		    Home | O nás | Spiritualita | Aktivity | Kontakt | Odkazy | Archív