O nás Rehoľa dnes Spiritualita Aktivity Kontakty Odkazyy
Návrat nahlavnú stránku

Pätnáste storočie: konventualizmus a observancia


    Je to storočie, v ktorom pokračoval tradičný konflikt medzi dvoma prúdmi vo vnútri Rádu. Postoje dvoch prúdov sa vyhrocovali, kryštalizovali a vyhraňovali. Znovu a znovu sa vynárali aj snahy o zjednotenie, ale vždy bezúspešne, až sa to skončilo úplným rozdelením roku 1517. Jadro konfliktu bolo v tom, že oficiálne rádové vrchnosti, ktoré sa riadili pápežskými úľavami v zachovávaní Reguly, neradi videli, keď sa horliví bratia odďaľovali od komunity a uťahovali sa do pustovní a pod. Videli v tom aj akési povyšovanie sa nad tými “laxnejšími”.

    Vyjasnime si základné pojmy: observancia a konventualizmus. Nie sú to pojmy výlučne františkánske. Sú spoločné aj iným reholiam od 14. storočia. 

    Observanti sú tí rehoľníci, ktorí túžia vrátiť sa k pôvodnej horlivosti svojho inštitútu; milujú utiahnutosť, modlitbu a kontempláciu, prísnosť a chudobu, jednoduché stavby a aj jednoduché slávenie liturgie.

    Konventuáli sú zasa tí, čo obývajú priestranné domy (conventus). Ich život má slávnostný rytmus v komunite. Žijú spokojne podľa zákonitých úľav. Nemajú radi novoty a prehnanú horlivosť. Pritom zachovávajú základnú vernosť ideálu inštitútu a službe Cirkvi. 

    Oficiálny názov konventuálov bol “Fratres de communitate” - “bratia z komunity”, lebo žili v komunite podľa pápežských úľav pod vedením konventuálnych predstavených. Existovali aj “observantes de communitate” - “observanti z komunity”. Prísnejší observanti sa menovali “observantes de familia” - “observanti z rodiny” - lebo sa delili na dve rodiny: “familia cismontana” (predalpská rodina - Taliansko, Rakúsko, Uhorsko, Poľsko a Balkán) a “familia ultramontana” (zaalpská rodina - Francúzsko a Španielsko).

    Rád zostával pod vedením jedného generálneho ministra. Jednotlivé observantské famílie a kraje dostávali osobitných komisárov, resp. vikárov, ktorí ich bezprostredne spravovali. Tak pomaly všetko smerovalo k definitívnemu rozdeleniu Rádu na dve vetvy.

Najvýznamnejšie osobnosti na strane observantov v 15. storočí boli:


    - sv. Bernardín Siensky (1380-1444)

    - sv. Ján Kapistránsky (1386-1456)

    - bl. Albert zo Sarteana (1385-1450)

    - sv. Jakub z Marky (1391-1476)

    Každý z nich vynikal svätosťou života, prísnou observanciou, apoštolskou horlivosťou. Boli poverovaní úradom komisárov alebo vikárov pre rôzne famílie observantov.

    Problémom vikárov a komisárov sa zaoberal už koncil v Kostnici (1415). Na ňom francúzsky observanti dostali právo voliť si komisárov a vikárov. To potom roku 1420 rozšíril pápež Martin V. na ultramontánske provincie, neskoršie i na niektoré provincie v Taliansku (Umbria, Toskánsko a ďalšie).


Po Kostnickom koncile


    Napriek nešťastnej západnej schizme v serafínskom ráde rozkvitlo reformné hnutie, ktorého cieľom bolo vrátiť sa k zachovávaniu Reguly. Veľmi k tomu prispela obnova jednoty Cirkvi na Kostnickom koncile (1417). Keď observanti dostali možnosť mať svoje vedenie, začali sa rýchle vzmáhať počtom i obsadzovaním nových miest. Roku 1415 dostali Porciunkulu a roku 1420 La Vernu. To pravda znepokojilo konventuálov, ktorí začali robiť prekážky. Tak si od pápeža Martina V. vymohli dekrét, ktorý observantom zakázal zakladať kláštory tam, kde už boli mendikanti.

    Roku 1430 zvolal pápež Martin V. generálnu kapitulu do Assisi, aby dosiahol pokojné zjednotenie observantov a konventuálov. Svätého Jána Kapistránskeho zároveň poveril, aby vypracoval jednotný text konštitúcií. Stalo sa. Kapitula konštitúcie schválila a všetci, konventuáli i observanti, sa prísahou zaviazali, že tie tzv. “Martinské konštitúcie” budú verne zachovávať. Aj nový generál Vilhelm da Casale prisahal, že bude Regulu v jej čistote zachovávať bez nejakých dišpenzov. Observanti sa zriekli svojich vikárov. Lenže dohoda trvala veľmi krátko. Ešte v tom istom roku (august 1430) konventuáli aj s generálom oľutovali prísahu a vypýtali si dovolenie vrátiť sa do predošlého stavu a žiť zasa podľa pápežských úľav (bula “Ad statum”). Tak vyšla nazmar snaha o zjednotenie dvoch vetiev Rádu.

    Po smrti pápeža Martina V. nastúpil Eugen IV. (1431-1447). Na tohto pápeža sa obrátil sv. Ján Kapistránsky, aby obnovil právo observantov, že by mohli mať svojich vikárov. Pápež žiadosti vyhovel a prisľúbil svoju pomoc. Nato hneď vymenoval Jána Kapistránskeho za apoštolského komisára pre všetky cisalpínske observantské provincie. Úrad zastával v rokoch 1431-1438. Pre konventuálov potvrdil bulu Martina V. (Ad statum) o rok nato. V roku 1438 bol menovaný za prvého generálneho vikára pre famíliu ultramontánsku.

    Roku 1442 pápež Eugen IV. vymenoval za generálneho vikára celého Rádu bl. Alberta zo Sarteana až do budúcej kapituly. Bolo to už po smrti Viliama da Casale. Pápež dúfal, že kapitula zvolí Alberta zo Sarteana za generála a uľahčí sa reforma konventuálov, ale všetko bolo ináč. Na kapitule v Padove roku 1443 konventuáli celkom vylúčili z volieb generála observantov a zvolili si svojho - Antona Rusconi.

    Tento postup rozhorčil pápeža tak, že chcel vymenovať samostatného generála pre observantov. Vymenoval iba dvoch vikárov, pre každú famíliu osobitne (cis, ultra). Bolo zakázané prestupovať od observantov ku konventuálom, nie však naopak. Toto platilo už od roku 1443. Roku 1446 vydal bulu “Ut sacra religio”, ktorou určil, že sami observanti si môžu zvoliť svojho generálneho vikára, ktorého má generálny minister do troch dní potvrdiť.

    To sa nepáčilo konventuálom. U pápeža Kalixta III. roku 1456 dosiahli, že pápež “bulou svornosti” nariadil, že observanti majú na generálnej kapitule predložiť tri mená, z ktorých generál vyvolil generálneho vikára. Za to observantskí provinciáli mali mať pri voľbe generála aktívny hlas. To však konventuáli pri nasledujúcej kapitule v roku 1458 zmarili. Preto pápež nariadil, aby si observanti pre tento raz zvolili sami svojho generálneho vikára bez vmiešovania sa generálneho ministra.

    Rozpory sa vyostrili, keď bol za pápeža zvolený bývalý generál konventuálov Francesco della Rovere, ktorý si dal meno Sixtus IV. (1471-1484). Hoci ako generál veľmi prial observantom, ako pápež pomýšľal observantov celkom zrušiť a zlúčiť ich s konventuálmi.

    Za takej situácie generálny vikár observantov, bl. Marek Fantuzzi prišiel k pápežovi a ohnivo pred ním bránil observanciu. Keď však videl, že to na pápeža nijako nepôsobí a nič to nepomáha, hodil sa na zem, vytiahol z maniky Regulu, položil ju na zem a zvolal: “Svätý Otec František, obraňuj si ty sám svoju regulu, lebo ja už nemôžem!” Keď odchádzal z audiencie, ešte opakoval: “Zachráň nás, hynieme! Urob tíšinu!”

    A nastalo ticho. Pápežovi prichádzalo toľko listov, prosebných žiadostí od kniežat Európy v prospech observantov, že ich pápež nechal na pokoji a mohli sa naďalej upevňovať.

Františkánske rodiny


    Františkánsky rád vyniká veľkou životnosťou. Je ako veľký rozkonárený strom, na ktorom okrem hlavných vetiev vyrastajú stále nové a nové konáre. Dobre poznáme doteraz dve hlavné vetvy: konventuáli (fratres de communitate) a observanti (fratres do familia). Okolo nich sa točí koleso dejín Rádu. Žalostnejšiu časť tvoria radikálni spirituáli, ktorí vytvorili až dramatickú situáciu v Ráde.

    Popri dvoch hlavných vetvách vyrastajú rôzne menšie spoločenstvá. Horliví jednotliví bratia, vychádzajúci obyčajne z observantskej vetvy, stŕhajú za sebou ďalších nadšencov za ideály sv. Františka, najmä za chudobu a zakladajú nové, prísnejšie famílie. Na základe osobitného povolenia vrchnosti žijú v určených domoch, ponajviac v pustovniach. Ich vplyv sa obmedzuje na isté kraje a provincie. 

    Tak existovali v Taliansku Klareni. Odvodzujú sa od odbojného spirituála Clarena († 1337). Boli pod jurisdikciou biskupov. Roku 1483 boli začlenení do Rádu. 

    Ďalší boli Amadeiti, podľa zakladateľa Amadea de Silva († 1482). Žili hlavne s strednom a severnom Taliansku pod poslušnosťou generála (od roku 1457). 

    V Španielsku boli zasa Villacreziani podľa zakladateľa Petra z Villacrez († 1422). Boli od roku 1395. Z nich vyšiel sv. Peter Regalát († 1456), veľký kajúcnik. 

    Diskalceáti sa volali podľa toho, že chodili bosí. 

    Cappucciola mali zasa čudnú kapucňu. 

    V severnom Taliansku a Holandsku boli Koletáni, pretože tam františkánov na základe pápežského schválenia (1306) reformovala svätá Koleta († 1447).

Staré i nové rodiny po roku 1517


Amadeiti


    Napriek oficiálnemu pristúpeniu k jednotnému OFM si talianski amadeiti ponechali svoju autonómiu. Proti rozhodnutiu generálnej kapituly z roku 1518 vytvorili jednu provinciu na severe Talianska, ktorá zahŕňala pustovne. Ďalšie kláštory pripojili k provinciám krajov. Pápež Pius V. ich roku 1568 zrušil. Takisto zrušil aj klarénov, ktorí tiež pretrvávali po roku 1517.

    V Španielsku hneď po kapitule generalissime roku 1517 si ostentatívne ponechali svoje meno diskalceáti i so svojimi stanovami a zvyklosťami.

Alkantaríni


    Ich iniciátorom bol španielsky diskalceát sv. Peter z Alkantary (1499-1562). Odlúčil sa od provincie sv. Gabriela, ktorej bol 4 roky provinciálom a dal sa pod poslušnosť konventuálov. Roku 1555 založil jeden kláštor a potom aj ďalšie a vytvoril z nich roku 1561 samostatnú provinciu. Ale už roku 1562 sa pripojil k observantom pod menom “observanti diskalceáti” alebo “alkantaríni”. Veľmi sa rozšírili po celom Španielsku a prenikli aj do Talianska. Podľa príkladu svojho iniciátora vynikali prísnym spôsobom života, kajúcnosťou, najprísnejšou chudobou a pôstami, chudobné muselo byť bývanie, platil absolútny zákaz nosiť sandále a jesť mäso (okrem chorých). Zakázané bolo aj mať bibliotéky.

Rekoleti


    Vlna reformy prišla aj do Francúzska a do stredného Nemecka. Tu sa volali rekoleti. Roku 1590 dostali povolenie založiť vlastnú kustódiu. Tým sa stali osobitnou rodinou OFM s vlastnými stanovami, ktoré roku 1595 potvrdil pápež Klement VIII.

Reformáti


    Okolo roku 1529 z observantského pňa vyrástla nová rodina - reformáti. Roku 1532 niekoľkí bratia, túžiaci po väčšej dokonalosti, dostali od pápeža Klementa VII. dovolenie žiť v domoch utiahnutia pod vedením vlastného kustóda. Žili veľmi prísnym životom. Hlavná strava bol chlieb, zelenina a ovocie. Varené jedlo mohli mať dvakrát týždenne. Do roka mali viacero štyridsaťdenných pôstov. Meditovali denne asi dve hodiny. Okrem denného ofícia sa modlievali hodinky mariánske, za zomrelých a kajúce žalmy. Habit mohli mať len jeden. Spočiatku ich bolo málo, ale potom sa veľmi rozrástli, takže pápež Gregor XIII. ich vyňal spod jurisdikcie provinciálov a dal ich pod priamu závislosť generálneho ministra observantov. KlementVIII. im dal generálneho prokurátora a neodvislých vizitátorov, tzv. apoštolských vizitátorov. Rozšírili sa hlavne v Taliansku, ale aj inde: vo Francúzsku a hlavne v Nemecku pod menom rekoleti.

    Štyri observantské rodiny: observanti, reformáti, rekoleti a diskalceáti trvali až do reformy Leva XIII. roku 1897.

Prehľad vybraných pápežov 13. až 15. storočia v súvislosti s dejinami Rádu

meno

obdobie

význam
Inocent III. 1198-1216 r. 1209 ústne schválil regulu
Honorius III. 1216-1227 r. 1223 bulou schválil regulu (RB)
Gregor IX. 1227-1241 Františkov priateľ kardinál Hugolín,
roku 1228 vyhlásil Františka za sv.,
bula “Quo elongati” r. 1230
a “Nimis iniqua” r. 1231
Inocent IV. 1243-1254 roku 1245 a 1247 vydal buly v prospech Rádu, exempcia
Mikuláš III. 1277-1280 bula “Exiit” r. 1279
Martin IV. 1281-1285 buly v prospech Rádu
Mikuláš IV. 1288-1292 františkán, misijný pápež
Celestín V. 1294 – 6 m. po ňom skupina celestínov
Bonifác VIII. 1294-1303 buly pre Rád
Klement V. 1305-1314 buly pre Rád
Ján XXII. 1316-1334 veľký rozpor s Rádom
Gregor XI 1370-1378 posledný avignonský pápež
Urban VI. 1378-1389 začiatok západnej schizmy
Alexander V. 1409-1410 františkán, pápež v Pise
Martin V. 1417-1431 po schizme jednotný pápež
Sixtus IV. 1471-1484 františkán, chcel zrušiť observantov
Alexander VI. 1492-1503 schválil nové konštitúcie, i zrušil
Július II. 1503-1513 synovec pápeža Sixta IV.
Lev X. 1513-1521 roku 1517 oficiálne rozdelil Rád.

 

Význační svätci a osobnosti 13. až 15. storočia

meno obdobie zaradenie význam
sv. František z Assisi 1182-1226 I. rád zakladateľ
sv. Anton Paduánsky 1195-1231 I. rád  
sv. Bonaventúra 1221-1274 I. rád cirkevný učiteľ
sv. Berard a spol.,   I. rád marockí mučeníci (1220)
sv. Daniel a spol.,   I. rád marockí mučeníci (1227)
sv. Klára z Assisi 1194-1253 II. rád  
sv. Agnesa z Assisi 1198-1253 II. rád  
sv. Agnesa Pražská 1205-1282 II. rád  
sv. Alžbeta Uhorská 1207-1231 III. rád  
sv. Ľudovít IX., kráľ 1215-1270 III. rád  
bl. Ján Duns Scotus 1265-1308 I. rád filozof a teológ
bl. Paoluccio dei Trinci 1309-1390 I. rád  
sv. Bernardín Siensky 1380-1444 I. rád  
bl. Albert zo Sarteana 1385-1450 I. rád  
sv. Ján Kapistránsky 1386-1456 I. rád  
sv. Jakub z Marky 1391-1476 I. rád  
sv. Mikuláš Tavelič a spol   I. rád mučeníci (1391)
sv. Peter Regalát 1390-1456 I. rád  
sv. Koleta, 1381-1447 II. rád reformátorka klarisiek 
i bratov
sv. Didak z Alcala 1400-1463 I. rád  
sv. Katarína z Bologne 1413-1463 II. rád  
sv. Peter z Alkantary 1499-1562 I. rád  
sv. Paschal Baylon 1540-1592 I. rád  
Alexander Haleský 1170-1245 I. rád teológ a filozof
Roger Bacon 1214-1292 I. rád filozof, vedec
Jacopone da Todi 1230-1306 I. rád básnik (autor: Stabat Mater)
Ján Pian dei Carpini 1190-1253 I. rád roku 1246 pápežský posol
do Karakorumu k Veľkému 
Chánovi.
Viliam Rubruk   I. rád roku 1254 pápežský posol k Tatárom.
Ján de Montecorvino,   I. rád prvý apoštol Číny od roku 1295 až do roku 1328. V Pekingu bola zriadená cirkevná hierarchia. 
Odorik de Pordenone   I. rád apoštol Číny po Jánovi de Mont. v rokoch 1326-1331.
Copyright © Ordo Fratrum Minorum
contact to br. Efrem		 Home | O nás | Spiritualita | Aktivity | Kontakt | Odkazy | Archív