Ak 13. storočie z hľadiska dejín Rádu možno nazvať zlatým storočím, tak 14. storočie, najmä v prvej polovici, bolo storočím najťažším a najbúrlivejším, až dramatickým. Na vnútornom fronte umiernení horlivci za Františkov ideál chudoby museli bojovať nielen proti voľnejšiemu smeru konventuálov (“bratov z komunity”), ale aj proti výstredným spirituálom. Títo vyznavači “chudoby pre chudobu” zostrili boj natoľko, že sa postavili otvorene proti najvyššej autorite aj za cenu schizmy a exkomunikácie. Veľmi závažná bola konfrontácia so Svätou stolicou za pápeža Jána XXII. (1316-1334) ohľadne pojmu a praxe evanjeliovej chudoby. Viedla sa aj literárna polemika.

       Nebezpečné boli vnútri Rádu snahy transformovať Rád na podobu starých rádov (benediktínov, cisterciánov). Na život Rádu neblaho vplývali aj súčasné cirkevné a politické pomery v Európe.

       Pápeži sídlili v Avignone (avignonské zajatie pápežov - 1309-1378).
Medzi Francúzskom a Anglickom sa viedla tzv. storočná vojna (1339-1453).

V rokoch 1348 a 1361 pustošil v Európe čierny mor. Františkánsky rád prišiel o dve tretiny členov. Následkom toho sa vyprázdnilo mnoho kláštorov. Bratia zanechali menšie a grupovali sa do väčších, kde mohli ľahšie prežiť. Nedostatok bratov viedol k tomu, že do Rádu prijímali nových bez prísnejšieho výberu. Tým sa uvoľňovala disciplína a Rád upadal. Ťažkosti storočia sa nakoniec zavŕšili pápežskou schizmou v rokoch 1378-1417. Tento rozkol dezorientoval život v Cirkvi a prirodzene i v Ráde. V jednom meste boli často dvaja provinciáli rôznej pápežskej obediencie.

       Pri tom všetkom sa v druhej polovici storočia začalo blýskať aj na lepšie časy v podobe nového reformného hnutia. Boh previedol Rád cez oheň a vodu, síce ešte cez ďalšie boje, ale nedal mu zahynúť.

Udalosti 14. storočia v Ráde

       Prvý pápež storočia Bonifác VIII. (1294-1303) vydal roku 1300 bulu “Super cathedram”. Ďalší pápež Klement V. (1305-1314) v snahe vyriešiť spory o chudobu medzi spirituálmi a umiernenými zostavil roku 1309 nestrannú komisiu z troch kardinálov a nestranných teológov. Vypočúvali obe strany, ale na ničom na nezhodli. Každý si držal svoje. Medzitým bol zvolaný aj všeobecný koncil do Vienne (vo Francúzsku 1311-1312), kde sa tiež o tom (o chudobe) rokovalo.

       V roku 1312 vydal pápež bulu “Exivi de paradiso”, ktorou plne potvrdil bulu Bonifáca VIII. z roku 1300. Touto bulou sa dal základ k novému právu vo vzťahoch medzi svetským klérom a žobravými rádmi. V bule pápež vysvetľoval Regulu v duchu buly Mikuláša III. “Exiit”. Bolo to ináč, ako to mysleli spirituáli. V pomere ku kléru platilo: vo svojich kostoloch a na verejných miestach mohli bratia kázať slobodne, ak im to práve nezakázali preláti. Spovedať mohli len na povolenie ordinára. Pochovávať sa mohlo aj v kláštorných kostoloch, ale štvrtina poplatku musela ísť farárovi. Rehoľníci sú pomocníkmi kléru. To všetko neprinieslo zmierenie a uspokojenie, ale ešte väčšie rozčarovanie a odpor spirituálov. Tých celkom nepoddajných pápež exkomunikoval.

       Nasledujúci pápež Ján XXII. (1316-1334) roku 1317 bulou vyzval bratov k poslušnosti. Šesťdesiat najodbojnejších dal zatvoriť a postaviť pred súd. Len piati zostali zatvrdliví, boli vydaní inkvizícii a odsúdení na smrť upálením. Tak nešťastne sa skončila dráma výstredných spirituálov.

       Sotva sa skončila táto smutná epizóda v dejinách Rádu, začala sa hneď druhá, ešte bolestnejšia. V nej nešlo len o nepoddajných jednotlivcov, ale o podstatu chápania chudoby. Nový spor vznikol v Narbone vo Francúzsku. Tam dominikánsky inkvizítor Ján z Belny pri vyšetrovaní zajatého begina vyhlásil ho za heretika, lebo tvrdil, že Ježiš a apoštoli nevlastnili nič ani spoločne, ani súkromne. Bol rok 1321. Proti tomu sa postavili františkáni, ktorí tvrdili, že heretik je ten, čo hlása opak. Dominikánsko-františkánsku diskusiu malo rozhodnúť pápežské konzistórium, kde ani kardináli neboli jednotní. Františkáni však - z nedostatku pokory - nečakali na rozhodnutie konzistória a na generálnej kapitule (1322) vyhlásili svoje učenie o absolútnej chudobe Krista a apoštolov a encyklikou to dali vedieť aj ostatným veriacim.

Pápež Ján XXII. na to tvrdo reagoval. Vydal dve buly:

       1/ “Ad Conditorem”, ktorou zrušil deklaráciu Mikuláša III. “Exiit”. Svätá stolica nebrala viac na seba vlastníctvo vecí Rádu. Sami sú vlastníkmi!

       2/ “Cum inter” - táto bula vyhlasuje za heretika toho, kto tvrdí, že Kristus a apoštoli nič nevlastnili. Pápež pritom pripúšťa, že boli veľmi chudobní, ale že z evanjelia nevysvitá, že by boli spravili sľub chudoby a juridicky sa zbavili všetkého vlastníctva.

       Pre Rád to bola ťažká rana. Časť bratov - medzi nimi aj generálny minister Michal z Ceseny (1316-1328) - sa nechceli podrobiť pápežskej autorite a dali sa pod ochranu bavorského kráľa Ľudovíta. Ale chvalabohu väčšina zostala s pápežom a s Cirkvou.

       Jeden z bratov odbojníkov, Peter Rinalducci, sa dal zvoliť za protipápeža pod menom Mikuláš V. (1328 až 1330). Spamätal sa však a prišiel pápeža prosiť o odpustenie. Zomrel zmierený s Cirkvou roku 1333.

       Generál Michal z Ceseny, zavolaný do Avignonu, sa nepodrobil pápežovi. Zvolal generálnu kapitulu do Bologne. Zvolili ho znovu za generála. Vtedy však už utiekol do Bavorska ku kráľovi Ľudovítovi.

       Na kapitule roku 1329, zvolanej do Paríža, bol za nového generála zvolený pápežov priateľ Gerard Eudes - Odonis (1329-1342). Prirodzene, že po toľkých peripetiách a škandáloch ešte nenastali blažené časy pokojného rozvoja Rádu. Skorej pokračoval ešte úpadok aj pre tie vonkajšie ťažkosti vo svete, ako sme ich už spomínali. Generál Odonis mal málo františkánskeho ducha. Od pápeža žiadal, aby zrušil všetky pápežské deklarácie a najmä zákaz používať peniaze. Roku 1336 mal dokonca ideu dať Rádu benediktínske konštitúcie so všetkými monastickými praktikami. Tak by bol Rád dostal úplne novú, benediktínsku fyziognómiu.

       A predsa aj tento srdcom viac konventuálsky generál sa stal iniciátorom observancie. Roku 1339 išiel vizitovať bratov do Bosny. Vzal so sebou veľmi horlivých bratov. Tých tam potom zanechal a keďže si získal priateľstvo bána a vrchnosti, bratia mohli úspešne pracovať. Založili tam “bosniansku” vikáriu, z ktorej sa šírila observancia až do našich krajov. Tam je koreň našej Salvatoriánskej provincie.

       Za najťažších vnútorných a vonkajších okolností začali sa už v polovici 14. storočia prejavovať náznaky obnovy. Nejaké menšie skupinky bratov sa uchyľovali do ústrania, kde chceli žiť prísnym životom podľa Reguly. Ale vtedajšie oficiálne kruhy tomu nepriali, ba priamo to aj zakazovali, napr. generál Farnier roku 1354 na generálnej kapitule. Ale ukázala sa nezmarná životnosť františkánskeho ideálu. Keď sa zdalo, že všetko je stratené, vtedy sa začal nový rozmach observancie.

bl. Paoluccio dei Trinci

       Úspešná bola reforma, ktorú roku 1368 začal brat laik Paoluccio dei Trinci v Umbrii, v pustovni Brogliano. Postupoval v úplnej zhode a závislosti od predstavených a od Svätej stolice. Veľmi im prial pápež Gregor XI. Hnutie sa veľmi rýchlo šírilo. Roku 1373 malo už 12 domov. Paoluccio dostal titul “komisár”. Mohol prijímať aj novicov. Množstvo bratov túžilo dostať sa do toho horlivého spoločenstva bratov. Keď Paoluccio roku 1390 zomrel, malo hnutie už 23 domov v celom Taliansku. Do tohto hnutia vstúpili hlavní predstavitelia observancie: sv. Bernardín Sienský (1402), sv. Ján Kapistránsky (1414), bl. Albert zo Sarteana (1415) a sv. Jakub z Marky (1416). Roku 1415 sa bratia mohli usadiť pri Porciunkule.

V Taliansku boli bratia známi pod menom “zoccolanti”, lebo nosili dreváky (“zoccoli” - dreváky). Hnutie prirodzene prekročilo čoskoro hranice Talianska a šírilo sa vo Francúzsku (1388) a v Španielsku (1397). Generáli boli veľmi naklonení tejto reforme a radi im prideľoval ďalšie konventy a dávali im komisárov pre jednotlivé krajiny.

Tak sa františkánska dráma 14. storočia premieňa na pevnú nádej v šťastlivé pokračovanie života Rádu.

       Ešte slovo o pápežskej schizme (1378-1417).
Pápežská alebo západná schizma, keď Cirkev mala naraz dvoch, resp. až troch pápežov, spadá do posledných rokov 14. a prvých rokov 15. storočia. Je to doba veľkej krízy. Nejde o odlúčenie sa od Cirkvi, ale o chaotický stav, keď časť Cirkvi uznávala jedného pápeža, druhá časť zasa druhého za legitímneho pápeža. Zapríčinila to búrlivá a nátlaková voľba Urbana VI. a následná voľba Klementa VII. (1378). Každý pápež mal na svojej strane aj svätcov a každý sa aj úprimne považoval za legitímneho pápeža.

       Prirodzene to malo svoj odraz aj v Ráde, kam sa preniesli tie rozpory. Boli aj dvaja generáli, v jednej provincii dvaja provinciáli. Panoval všeobecný chaos. Práve v tom chaose sa ozvala túžba po obnove a rozmohla sa observancia. Po stránke vzdelanostnej františkáni boli na svetovej úrovni. Pozoruhodné je, že keď na koncile v Pise roku 1409 chceli schizmu riešiť zosadením oboch existujúcich pápežov a skončiť chaos, zvolili za nového pápeža učeného františkána, ktorý prijal meno Alexander V. Ale tí dvaja sa nevzdali, tak namiesto dvoch boli potom traja pápeži. Alexander o rok zomrel a zvolili aj jeho nástupcu, Jána XXIII. Schizmu sa podarilo vyriešiť na Kostnickom koncile (1414-1417), kde bol zvolený už jediný, všetkými uznávaný pápež Martin V. (1417-1431). Nastala nová etapa v živote Cirkvi i františkánskeho rádu.