Rehoľa menších bratov Františkánov

Od sv. Františka po sv. Bonaventúru

    Trináste storočie, prvé františkánske storočie, je poznačené od svojho začiatku závažnou kontroverziou ohľadne zachovávania chudoby. Horliví bratia videli v bežnej praxi ohrozený Františkov ideál chudoby a boli za jej prísne dodržiavanie (spirituáli). Druhí zasa boli presvedčení, že keď Rád má v Cirkvi plniť úlohy v daných historických okolnostiach, musí si čiastočne upraviť tú chudobu. Väčšina bratov bola za zlatú strednú cestu. Ako to riešiť?

    Väčšina ministrov myslela, že túto kontroverziu nemôže vyriešiť zvnútra sám Rád, ale musia sa obrátiť na najvyššiu autoritu - Svätú stolicu, aby ona podala autentický výklad Reguly. Rímska kúria prirodzene mala záujem, aby nový rád bol vnútorne dobre usporiadaný a mohol byť užitočný Cirkvi svojou apoštolskou činnosťou. Tak si to predstavoval najmä pápež Gregor IX.

    Pripomeňme si už známe udalosti: roku 1220 sa František vzdal vedenia Rádu. Generálnym ministrom sa stal Peter z Cattani, ktorý však o pol roka zomrel. Po ňom od roku 1221 bol brat Eliáš generálnym vikárom. Roku 1227 bol zvolený za generálneho ministra horlivý Ján Parenti. Veľmi chcel zladiť dva prúdy v Ráde. Myslel však, že Regula nepotrebuje výklad, ale má sa doslovne zachovávať. Jadrom sporu bolo nariadenie sv. Františka v jeho Testamente, že bratia si nemajú od rímskej kúrie pýtať nijaké privilégiá vo svoj prospech a aby Regulu zachovávali bez poznámok (Test 25 a 39).

    Po búrilivej kapitule na Turíce 1230 poslali k pápežovi Gregorovi IX. delegáciu so žiadosťou o autentický výklad Reguly a Testamentu. Nato pápež vydal roku 1230 bulu "Quo elongati", v ktorej vyhlásil, že Testament nezaväzuje vo svedomí, i keď sa veľmi odporúča zachovávať ho. Bratia majú veci iba jednoducho na užívanie a vlastníkmi zostávajú dobrodinci. Peniaze môžu užívať prostredníctvom duchovných priateľov. Toto rozhodnutie bolelo horlivých bratov. Ale čistota ideálu musela ustúpiť pred záujmami inštitúcie. Boj spirituálov však pokračoval ďalej.

    Bulou "Nimis iniqua" z 21. augusta 1231 pápež Gregor vyňal Menších bratov spod jurisdikcie biskupov, okrem zakladania nových kláštorov a kazateľstva. Vo vnútorných veciach boli úplne nezávislí.

    Roku 1232 sa Ján Parenti vzdal úradu. Za generálneho ministra bol zvolený brat Eliáš. Obdobie jeho generalátu (1232-1239) bolo veľmi významné pre vývoj Rádu. Eliáš bol kontroverznou osobnosťou. I keď na jednej strane bol veľmi oddaný sv. Františkovi, predsa nezdedil po ňom ducha jednoduchosti, pokory a chudoby. Patril medzi najvzdelanejších ľudí tej doby. Bol však primerane ctižiadostivý. Presadzoval svojich ľudí do vysokých hodností ministrov a gvardiánov. Preferoval bratov laikov. Vládol samostatne, nezvolával kapituly. Chcel, aby Rád bol veľký. Všetky sily venoval na zveľadenie pamiatky Zakladateľa. Honosná bazilika a kláštor pri nej (Sacro convento - "palác chudoby") sú toho svedectvom. Veľmi mu záležalo na teologických štúdiách. Nenavštevoval však bratov osobne, ale prostredníctvom legátov. Rád za neho dosiahol už počet 72 provincií. O provinciáloch rozhodoval on. Keď sa však na neho namnožili sťažnosti zo všetkých strán, bola do Ríma zvolaná generálna kapitula roku 1239, na ktorej bol Eliáš zosadený.

    Po ňom nastúpil Albert z Pisy. Boli zostavené aj prvé Konštitúcie, ktoré regulovali vnútorný život v Ráde. Obmedzené boli práva provinciálov pri výbere predstavených. Provinciálov volili na generálnej kapitule, kustódov a gvardiánov na provinciálnej kapitule. Počet provincií bol redukovaný na 32; šestnásť predalpských ("cismontanae") a šestnásť zaalpských ("ultramontanae"). Nový minister Albert z Pisy sa horlivo pustil do práce na obnove pravého ducha v Ráde. čoskoro však zomrel (1240).

    Nástupcom Alberta z Pisy bol Haimon z Favershamu z Anglicka (1240-1243). Bol aj magistrom na parížskej univerzite. Na rímskej kapitule bol ako veľký odporca brata Eliáša dušou kapituly. V riadení Rádu postupoval podľa uznesení rímskej kapituly. Veľmi sa mu páčila organizácia života a štúdií dominikánov. Rehole sa tak veľmi zblížili. Dal novú tvárnosť sláveniu liturgie v Ráde. Bratov laikov vylúčil zo zastávania vedúcich miest. Ich úlohou bolo starať sa o domáce práce.

    V tomto historickom období Rádu sa hlavne vplyvom mnohých učených bratov začala transformovať pôvodne Františkom zamýšľaná podoba Rádu. K tomu nachádzala podporu u rímskej kúrie. Rád sa z jednoduchého bratstva stával silnou inštitúciou Cirkvi. Tomuto cieľu ustupovalo všetko. Bratia prestávajú byť putujúcimi kazateľmi. Zanechávajú aj svoje jednoduché odľahlé miesta a sťahujú sa do miest, kde mali veľké kláštory s kostolmi a tam vykonávali riadnu pastoračnú činnosť. To často budilo nevraživosť u svetského kléru. Dobre sa organizujú štúdiá a bratia zaujímajú svoje miesto v kultúrnom živote (školstvo, umenie). Zaviedla sa kvešta - zbierka milodarov, aj mimo skutočnej núdze a bratia si už tak necenili manuálnu prácu. Štýl vnútorného života sa stával monastickým (chórová modlitba, silencium, pôsty a pod.) na spôsob starých mníchov. S tým bolo spojené aj zložitejšie hospodárenie s milodarmi, testamentárnymi odkazmi a podobne. To si vyžadovalo nové pápežské úľavy.

    Po Haimonovi z Favershamu novým generálnym ministrom sa stal Krescenc z Jesi (1244-1247). Bol to učený, ale aj horlivý a nábožný brat. Bol si vedomý, že František zostáva stále vzorom Menších bratov. Vydal príkaz, aby sa zozbierali všetky správy o živote sv. Františka a spomienky prvých bratov. Na základe aj týchto správ potom Celano písal svoj Druhý životopis sv. Františka. Tento generál žil však práve v tej etape, keď sa chudoba chápala u mnohých voľnejšie. Bolo treba obrátiť sa znovu na pápeža o výklad Reguly. Od pápeža, už teraz Inocenta IV. (1243-1254), dostal bulu "Ordinem nostrum" zo dňa 14. novembra 1245. Táto bula dávala zatiaľ najväčšie úľavy ohľadne chudoby. Bula vyhlasuje, že Svätá stolica preberá na seba vlastníctvo všetkých hnuteľných i nehnuteľných statkov v Ráde. Bratom zostáva "užívanie vecí". Ako predstavitelia pápeža boli ustanovení "prokurátori". Okrem toho pápež úplne vyňal kláštory i kostoly Rádu spod biskupskej právomoci. To dávalo františkánom väčší priestor pre apoštolskú činnosť a pre štúdiá.

    K bule roku 1247 bol ešte vydaný prípis (breve), ktorý dával provinciálom možnosť vyberať si prokurátorov "z dôveryhodných mužov". Tak vlastne bratia dostali do rúk všetku správu vecí. Z evanjeliovej chudoby zostal iba právnický pojem "vlastníctva" oproti pojmu "užívanie". Nebolo rozhodujúce byť chudobným, ale môcť tvrdiť, že však juridicky Rád nič nevlastní. Mnohým sa to zdalo ako výsmech chudoby a čisté farizejstvo. Tento smutný stav vzbudil veľké pobúrenie nielen u ešte prežívajúcich prvých bratov, ale čoskoro vznikla všeobecná nespokojnosť. U bratov sa hlásili akoby kolektívne výčitky svedomia, že sa zašlo príliš ďaleko v znevažovaní Pani chudoby, najvznešenejšieho dedičstva serafínskeho Otca. Generálny minister sa nielen diskvalifikoval pred bratmi, ale stratil aj priazeň Inocenta IV., keď nechcel prevziať vedenie klarisiek.

    Roku 1247 pápež zvolal generálnu kapitulu do Lyonu, na ktorej bol zvolený za generála Ján z Parmy (1247-1257). (Brat Egíd po voľbe zvolal: "Dobre si prišiel, ale neskoro!") Skutočne, Ján z Parmy bol za daných okolností najsúcejším mužom na vedenie Rádu. Vynikal nielen učenosťou a láskou k štúdiám, ale sa aj plne stotožňoval s ideálmi sv. Františka. Vzdelanosť a čnosť považoval za stĺpy Rádu, ale nedával prednosť prvej. Normou jeho vlády bol jeho vlastný príklad. Prvým jeho cieľom bol návrat k prvotnej horlivosti. Najlepším výkladom Reguly pre neho bol Testament. Preto nesúhlasil s pápežskými privilégiami, ktoré prekračovali hranice buly Quo elongati z roku 1230. Neuznával najmä poslednú bulu a breve Inocenta IV. Osobne pešky ponavštevoval všetky provincie a povzbudzoval bratov k horlivému zachovávaniu Reguly a Testamentu.

    Našli sa však bratia, ktorí si mysleli, že svojím postojom generál Ján z Parmy škodí Rádu. Keď nemohli pre úctu, ktorú požíval medzi bratmi, proti nemu nič podnikať, našli u neho jednu zámienku. Ján sympatizoval s učením Joachima da Fiore, ktorý bol nedávno odsúdený pápežom Alexandrom IV. (1254-1261).

    Roku 1257 zvolal Ján z Parmy do Ríma generálnu kapitulu, na ktorej sa sám vzdal vedenia Rádu. Na žiadosť kapitulárov za svojho nástupcu označil Bonaventúru z Bagnoreggia. Sám sa utiahol do pustovne v Greccio.

Generalát sv. Bonaventúru (1257-1274)

    Svätému Bonaventúrovi sa často dáva titul "Druhý zakladateľ Rádu". Iní hovoria, že Bonaventúra zakončil vývoj Rádu tým, že mu dal definitívnu organizáciu. Ani jedno ani druhé tvrdenie celkom nesedí. Bonaventúra našiel Rád v určitej situácii a prijal ho taký, aký bol. Nič nezakladal ani nič celkom netransformoval. Mal však svoj program, ako ho sám formuloval v prvom liste bratom (23. apríla 1257): chce brániť Rád proti vonkajším nepriateľom, udržať dosiahnuté pozície a upevniť všade zachovávanie Reguly.

    Pálčivý bol pomer svetského kléru k Menším bratom. Podľa Františkovej vôle bratia mali byť pokorne závislí na biskupoch a kňazoch. Lenže klérus sa často staval nepriateľsky voči pastoračnej činnosti bratov nového rádu. Naproti tomu pápež Gregor IX. bol tej mienky, že ich činnosť je pre Cirkev osožná a nepatrí výlučne len kléru. Preto dával mendikantom rôzne privilégiá, napr. bula Nimis iniqua (z roku 1231)

    Spor tohto druhu, praktický i literárny, sa v časoch Bonaventúrových preniesol a vyvrcholil na parížskej univerzite, kde mendikanti už prednášali: dominikáni mali na Sorbone dve katedry, františkáni jednu. Sú to roky 1252-1256. Univerzita sa stala centrom boja kléru proti dvom novým žobravým rádom. Tieto sa prirodzene bránili aj spismi. Hlavne Bonaventúra svojím traktátom "Apologia pauperum" (Obrana chudobných) skvele obránil právo mendikantov na život a na činnosť.

    Okrem útokov na Rád zvonku musel Bonaventúra čeliť aj nebezpečenstvám zvnútra. V lone rehole, ktorá vtedy už mala asi 35 tisíc členov, existovala menšia skupina spirituálov, ktorí narúšali pokojný život. Neboli ako iní horliví bratia, ale boli to fanatickí nespokojenci, ktorí neuznávali nijaké pápežské vyhlásenia. Viac, ako poslušnosť a pokora im bola ich predstava absolútnej chudoby. Pestovali chudobu pre chudobu, bez ohľadu na iné potreby.

    Bonaventúra sa usiloval dať do súhlasu ducha Reguly so zákonitým vývojom Rádu. Úprimne miloval Františka, ale vedel oceniť a tešiť sa aj z dosiahnutých úspechov Rádu. Presviedčal bratov, že pápež ako najvyšší pastier Cirkvi a Rádu má právo kompetentne sa vyjadriť k zachovávaniu Reguly. Bratia môžu so spokojným svedomím prijímať pápežské vyjadrenia. Nikto nebol nútený pápežské úľavy používať. Mnoho záviselo od jednotlivých predstavených.

    Bonaventúra sa múdro a rozvážne usiloval odstrániť z Rádu všetky neporiadky, záhaľku, potulovanie bratov, parádne stavby a podobne. Boli aj väčšie kláštory, najmä domy štúdia, ale museli byť skromné a chudobné. Obdivoval staré pustovne a sám sa rád do nich uťahoval na duchovnú obnovu. Pre svoju múdrosť a taktnosť si získal obľubu u bratov. Pod jeho vedením sa Rád cítil jednotný a bezpečný. Aj navonok získal Rád obdiv a rešpekt, potrebný pre úlohy, ktoré mal plniť v Cirkvi. Možno povedať, že bol generálom, ktorého Rádu poslala Božia prozreteľnosť.

Závažnejšie udalosti za Bonaventúrovho generalátu

Roku 1260 na kapitule v Narbone zostavil nové tzv. "narbonské konštitúcie". Bola to zbierka už dovtedy existujúcich predpisov a smerníc, nariadení a zvyklostí. Zároveň ho kapitula poverila, aby napísal Františkov životopis. Tak vznikla "Legenda maior". Bola o nej reč v životopisoch sv. Františka (pozri tu str. 8).

Ako kardinál sa Bonaventúra zúčastnil na Druhom lyonskom všeobecnom sneme roku 1274, kde však 14. júla t. r. zomrel. Na koncile sa riešili aj rozpory medzi klérom a rehoľníkmi. Bonaventúra stačil ešte predložiť pápežovi na schválenie dokoment veľmi zmierlivý a ústupčivý voči svetskému kléru.

Od sv. Bonaventúru do konca storočia

    Nástupcom sv. Bonaventúru sa stal Hieronym z Ascoli (1274-1279), ktorý bol neskoršie zvolený za pápeža pod menom Mikuláš IV. (1288-1292).

    Po ňom nastúpil Bonagrazia od sv. Jána (1279-1283). Na jeho žiadosť pápež Mikuláš III. vydal bulu "Exiit qui seminat". Bula dovoľuje bratom mierne užívanie vecí, obracať sa na duchovných priateľov, prijímať malé odkazy, v mene Svätej stolice prijímať veci darované bratom, okrem peňazí, ktoré ostávajú majetkom dobrodincov. Bula prispôsobovala zachovávanie Reguly k potrebám času v duchu sv. Františka.

    Spirituáli to však nechceli prijať a ešte ostrejšie sa postavili na odpor. To ich nakoniec priviedlo k sektárstvu, až kacírstvu. V Markách fanatickí horlivci vyprovokovali násilnosti. Boli zbavení habitu a zavretí v pustovniach (1280). Medzi nimi bol aj ich popredný člen Peter Liberato, známejší pod menom Angelo Clareno. Rebelov nakoniec poslali na misie do Arménska. Roku 1293 sa vrátili naspäť do Talianska. Provinciáli ich nechceli prijať. Pápež Celestin V. (1294) im dal dovolenie žiť v pustovniach. Dali si meno "Chudobní pustovníci". Nový pápež Bonifác VIII. exkomunikoval Clarena, ktorý potom utiekol do Grécka. Clareni ešte zostali.

    Vodcom spirituálov v Toskánsku bol učený, kontemplatívny Ubertino da Casale, prívrženec Joachima da Fiore. Vo Francúzsku (Provence) viedol spirituálov význačný teológ Peter Olivi. Mal veľký doktrinálny vplyv aj na observantov, čo sa prejavilo pri odpore voči bule "Exiit". Olivi sa musel brániť pred generálnou kapitulou roku 1283 a 1285 pre niektoré výroky. Vždy sa ukázal ako "poslušný". Zomrel 1298.

    Veľkým priaznivcom Rádu bol pápež Martin IV. (1281-1285). Dával Rádu také privilégiá, že to už bolo bratom na škodu, lebo svetský klérus to až poburovalo, napríklad všade kázať a spovedať bez ohľadu na biskupa (bula "Ad uberes fructus" z roku 1281 a "Exsultantes" z roku 1283).

    I ďalší pápež Honorius IV. (1285-1287) ochotne potvrdil všetky dané privilégiá. Francúzski biskupi podali do Ríma aj manifest, ktorým žiadali zrušenie tých privilégií. V tom čase sa stal pápežom bývalý františkánsky generál Hieronym z Asti pod menom Mikuláš IV. (1288-1292). Privilégiá zostali v platnosti. Veľmi podporoval misionársku činnosť v Ráde ("misionársky pápež"). On poslal do číny veľkého misionára Jána z Montecorvino (zomrel 1330).

    Po krátkom pontifikáte Celestína V. (júl až december 1294), podľa ktorého sa skupina spirituálov nazvala "celestíni", sa pápežom stal Bonifác VIII. (1294-1303).

		    Home | O nás | Spiritualita | Aktivity | Kontakt | Odkazy | Archív