Vyberte si Váš obľubený kláštor


Kalendár

15.06. 2016

Výročie úmrtia:

+ 1847
P. Herman Kamiš

...

Prečo, Pane?

Zuzana Kolníková

Dnešný svet akoby bol plný utrpenia. Či si pozriete večerné televízne správy, počúvate rádio, kúpite si noviny, alebo len prejdete okolo trafiky, zovšadiaľ sa na nás valia hrôzostrašné informácie o nových a nových tragédiách, sprevádzané srdcervúcimi fotografiami a videami, ktoré mnohých z nás naozaj chytajú za srdce. Možno sa nad tým krátko pozastavíme, uroníme nejakú tú slzičku, ale potom celý tento fakt akosi ostáva v tej diaľke, v ktorej aj bol. Áno, je nám to ľúto, ale predsa, je to ďaleko, až tak to neprežívame. Až tak sa nás to nedotýka.

Iné je to, keď sa s utrpením stretneme vo svojom vlastnom, osobnom živote. Či už je to choroba, problémy vo vzťahoch, obavy o zabezpečenie vlastnej rodiny, smrť blízkeho. Toto všetko a ešte mnoho iného nám spôsobuje utrpenie, ktoré je každému z nás určite známe. Veľmi ťažké, ak nie ešte ťažšie, je aj to, keď vidíme trpieť iného človeka, niekoho, koho milujeme.

Mnohokrát sa asi aj my pýtame, prečo. Prečo, Pane, dovolíš, aby sa toto dialo, ako je možné, že keď si taký dobrý a všemocný Boh, prečo nezmeníš svet? Prečo neurobíš zázrak? Prečo práve ja? Prečo práve moje dieťa? Pane, kde si?

Osobne sa v práci stretávam s chorobou, ľudskými tragédiami, utrpením a smrťou takpovediac face-to-face, a to omnoho častejšie a často aj omnoho intenzívnejšie, než by som si kedy predstavovala. A tiež oveľa viac ako by ma niekto bol býval kedy pripravoval. Moje pragmatické ja hovorí, že s tým nič neurobím, ide to ruka v ruke s povolaním, ktoré som si vybrala a ktoré ma, zdá sa, napĺňa. Čoraz častejšie si ale uvedomujem, ako veľmi sa ma to dotýka. A na druhej strane, akým veľkým a nenahraditeľným darom je moja viera (bližšie mi je označenie „moja snaha  o prežívanie viery“). Pretože pri stretnutí ľudí, ktorí boli (a stále sú) milovaní, a ktorí navždy odišli z tohto sveta a pri stretnutí ich blízkych, ktorým niekto, kto pre nich znamenal celý svet práve navždy zavrel oči a už ich nikdy neotvorí, pri tomto stretnutí by som bez nádeje v živého Boha asi veľmi rýchlo stratila zdravý rozum. Na otázku „prečo“ jednoducho nemôžete nič povedať. Absolútne nič. Jedinou možnou  a zároveň absolútne vyčerpávajúcou odpoveďou je to, že sám Ježiš v tej chvíli stojí vedľa teba a plače s tebou! Pretože náš Boh nie je ani zďaleka nejaký vzdialený deduško sediaci na obláčiku a udržiavajúci si patričný odstup. Vôbec nie! Náš Boh, náš živý Boh je Ten, ktorý poslal svojho JEDINÉHO Syna, aby tento TRPEL za nás! Kto môže viac rozumieť nášmu utrpeniu a našim slzám ako Ten, ktorý trpel pre celý svet? Kto? On presne vie, čo prežívaš, pretože to všetko prežil na vlastnej koži! Pamätáš si ešte, ako to bolo, keď zomrel Jeho priateľ Lazár? Ako Ježiš pri Lazárovom hrobe plakal? A ako sa Ježiš za nás večer pred svojim umučením až potil krvou od strachu a hrôzy z toho, čo Ho čaká? On veľmi dobre vie, čo prežívaš. A v každej jednej chvíli tvojho života je s tebou. Keď sa smeješ, smeje sa s tebou, keď plačeš, plače s tebou. Tak mu uver a dovoľ mu byť s tebou. Vždy a všade, v každej chvíli tvojho života. Lebo len s Ním to má zmysel.

PRIPRAVUJEME: Naše aktivity
PRIPRAVUJEME: Blogy a kázne našich bratov
...

... blahoslavenstvo milosrdných

... blahoslavenstvo milosrdných (Mt 5,7) je témou piateho dňa Novény k Trnavskej Panne Márii.
„Zdravas, Kráľovná, Matka milosrdenstva ...“ tak začína jedna z najznámejších mariánskych antifón, ktorej vznik sa kladie do 11. storočia. Za jej autora sa považuje benediktínsky mních Herman z Althausenu, ktorý žil v kláštore, postavenom na ostrove Reichenau v Bodamskom jazere, v dnešnom Švajčiarsku. Bol šľachtického pôvodu, avšak telesne ťažko postihnutý a celoživotne pripútaný na invalidný vozík; aj reč mu robila ťažkosti. A predsa to  bol jeden z najväčších učencov svojej doby. V benediktínskej reholi sa uctieva ako svätý; jeho úctu potvrdil pápež Pius IX. v roku 1863. Pripisuje sa mu aj ďalšia mariánska známa antifóna: „Slávna matka Spasiteľa, Hviezda morská putujúcich ...“
Oslovenie Márie, výslovne ako „Matky Milosrdenstva“ sa po prvý krát objavuje v diele sv. Oda, opáta benediktínskeho kláštora v Cluny, v dnešnom Francúzsku; žil v 10. storočí. Mária je Matka Milosrdenstva, lebo porodila Ježiša Krista viditeľné milosrdenstvo neviditeľného Boha, bohatého na milosrdenstvo (porov. Ef 2,4).
Avšak už od pradávna vnímali kresťania Pannu Máriu v zornom uhle milosrdenstva a preto sa k nej utiekali vo svojich prosebných modlitbách. Dôkazom toho je aj najstaršia známa mariánska modlitba „Pod tvoju ochranu sa utiekame ...“, ktorá vznikla v prostredí liturgie koptickej Cirkvi (v Egypte) v polovici 3. storočia. Už dlhé stáročia spája táto modlitba kresťanské generácie pod ochranný plášť Panny Márie.
Pápež sv. Ján Pavol II. v encyklike o Božom milosrdenstve píše, že Mária osobitným a vynikajúcim spôsobom zakúsila Božie milosrdenstvo.
Preto ho aj osobitným a vynikajúcim spôsobom v tajomstve Cirkvi prejavuje. Ale od Panny Márie  sa milosrdenstvu aj učíme; k čomu nám môže poslúžiť udalosť na svadbe v Káne Galilejskej, ako nám ju zachytáva Jánovo evanjelium (porov. Jn 2, 1-12).
V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Keď sa minulo víno, povedal Ježišovi:  „Nemajú vína“, a obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám (Ježiš) povie“. A On prikázal naplniť nádoby vodou, načrieť a zaniesť starejšiemu vodu, premenenú na víno.
Bratia a sestry,
Mária si všíma, pozoruje nedostatok a obracia sa na Syna, zaujímavé ani nie s prosbou, ale s jednoduchým oznámením nedostatku, núdze;  a potom na obsluhujúcich: „urobte všetko, čo vám povie“. Je to dobrá rada, nie nadarmo si Máriu v Loretánskych litániách ctíme ako Matku dobrej rady.  Obsluhujúci ju s vierou prijali a podľa nej aj konali ... a zjavila sa Božia štedrosť nad mieru!
 
 
Je to priam škola krokov milosrdenstva:
1.         byť všímavým voči blížnemu
2.          obrátiť sa na Boha
3.         dať (blížnemu) dobrú radu
 
Napokon sa stretávame s Matkou Milosrdenstva na Kalvárii, keď z úst Ukrižovaného Syna znejú slová adresované jej a pri kríži stojacemu apoštolovi Jánovi: „Žena, hľa, tvoj syn!" (porov. Jn 19,26) a Mária ho prijíma ako matka, a nielen jeho ...
II. vatikánsky koncil vo vieroučnej konštitúcii Svetlo národov (Lumen gentium) učí, že „Preblahoslavená Panna ... tým, že ... trpela so svojím Synom, keď umieral na kríži, poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti. Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne ... až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám naďalej získava dar večného spasenia“ (porov. Lg 61 - 62).
Ako teda sprevádzala Kristovo dielo ako Matka, v čase jeho pozemského pôsobenia, tak ho sprevádza ako matka aj v tajomstve Cirkvi.
Dostávame sa tak k ďalšiemu znaku milosrdenstva, ktorému sa môžeme od Márie učiť a tým je blízkosť a solidarita s tými, ktorí sú v nebezpečenstve a ktorí postrádajú rôzne, predovšetkým duchovné, dobrá vedúce k posväteniu a spáse.
 
Učme sa teda od Márie milosrdenstvu ako sa deti učia od matky. Ona ho v plnej miere prijala od Boha, zvelebila ho vo svojom Chválospeve - Magnificat anima mea dominum - a prejavovala vo svojom požehnanom živote a neprestáva prejavovať, súc v nebeskej sláve. Aj nás pozýva konať podobne a vstúpiť tak do radosti svojho Pána (porov. Mt 25,20-23).
Amen.

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Stačilo málo

Masseo OFM

Druhá pôstna nedeľa sa pre mňa začala tradične. Pripraviť veci na slávenie sv. omše a ísť do UN tábora slúžiť sv. omšu pre utečencov. Mal som sa potom presunúť do vedľajšej dedinky Mere Lotor, kde by som mal druhú sv. omšu pre komunitu, ktorá čakala na slávenie sv. omše už dva mesiace.
Všetko išlo podľa tzv. môjho plánu. Po prvej sv. omši som mal pol hodinku na presun do dediny. Avšak tradične v Afrike nedeľné oznamy pred záverečným požehnaným trvali ďalších 25 min. tak som dal znak katechétovi, že ja už musím ísť. Tak to skrátili a skončili sme o 11:00 hod čo bol začiatok druhej sv. omše takže som meškal 20 min kým som začal slúžiť druhú sv. omšu. Ľudia s deťmi už čakali v horúcom 42 stupňovom teple na páterka.
Keď som prišiel, tradične začali spievať od radosti a hneď sme aj začali. Po sv. omši som sa tešil, že sa stretnem so Slovákmi čo sú v Jube, ktorí ma pozvali na obed. Už som mal meškanie hodinu podľa môjho plánu, ktorý Boh náhle zmenil. Modlil som sa za chorých a žehnal ich. Prišla aj jedna matka s podvyživeným dievčatkom - 4 mesačnou Margarétkou, ktorá bola skutočne kosť a koža. Keď mi vysvetlila, že nemá mlieko a nemôže dojčiť od narodenia a mala len sušené mlieko, ktoré sa jej minulo, bolo mi jej ľúto a rozmýšľal som, čo Boh odo mňa chce cez túto udalosť. Najskôr som matke povedal, že prídem zajtra a pokúsim sa zohnať niečo pre malú. Ale že pred odchodom sa ešte za ňu pomodlím. Keď som sa modlil za Margarétku a položil som ruku na jej hlavu zistil som, že jej telíčko horí horúčkou. Hneď som zmenil názor, lebo hlavou mi prebehlo, že zajtrajška sa to dieťa už nedožije. Povedal som matke, či chce ísť hneď teraz do nemocnice, lebo dievčatko má vysokú horúčku, čo môže byť malária alebo tajfún. Ona súhlasila. Naložili sme ich do auta a frčal som do detskej nemocnice. Keď som prišiel hneď ju odvážili. Mala 3kg a odmerali teplotu. Teplomer ukázal 41,6C. Doktor mi povedal, že sme prišli na poslednú chvíľu. Vyšetrenia pokračovali a ja som sa opýtal či to prežije. Doktor povedal, že by mala. V očiach dievčatka bolo vidieť túžbu po živote a matka  úzkostlivo dúfala. Ako som sa dozvedel, jedno dieťa jej už zomrelo od hladu a toto bolo druhé blízko smrti. Keď ich hospitalizovali, vyšiel som von a ďakoval Bohu, že ma viedol jeho cestou a nie mojim plánom.
Vtedy ku mne prišiel doktor čo vyšetroval Margarétku a poprosil ma či by som mu nepomohol s mojím autom odniesť inú matku, ktorej dieťa zomrelo, pretože prišla neskoro. Bol to 6 mesačný chlapček Ladu. Matka sedela pred ošetrovňou od rána od štvrtej, keď chlapec zomrel, až do štvrtej popoludní, pretože ju nemal kto odniesť do dediny. Sanitka nemala benzín a doktor sa snažil niekoho zohnať na transport, ale nenašiel. Tak v súcite a dojatí som sa stal „pohrebákom“. Najskôr som sa pomodlil za zomrelé dieťa a potom sme ich naložili do auta. Bol to ťažký pohľad. Matka ztraumatizovaná, nehovoriaca držala dieťa v koženej taške (podľa tradície ženy niektorých pastierskych kmeňov nosia svoje deti v koži zo zvieraťa). Cestovali sme asi 25 km v tichosti. Doktor išiel so mnou, ak by ma zastavili vojenské hliadky, aby som nemal problém, že nesiem mŕtve dieťa s matkou. Keď sme prišli do dediny a ľudia videli auto s „kavadžom“ (bielym), tak sa všetci zhŕkli. Ženy sa hneď pýtali ako sa má malý Ladu, práve keď som mŕtve telo v koženej kapse podával matke. Ona prvý krát prehovorila: „Dieťa zomrelo“. Všetky začali hlasno plakať a my sme sa s doktorom pobrali domov.
Ako sa ľudovo hovorí: človek mieni Pán Boh mení. A tak to vnímam aj ja, že čas pokánia, keď treba zatiahnuť na hlbinu, hľadať Božiu vôľu a nie svoju, je pozvanie pre mňa osobne a možno aj pre Vás zvlášť v tomto pôstnom čase.

...

Informačník 01-2016

OFM

Pre symboliku orla boli určujúce predovšetkým jeho sila, vytrvalosť a výška jeho vzletu k nebu (majestátnosť jeho letu). Bol považovaný za „kráľa“ vtákov a už v staroveku bol kráľovským a božským symbolom. V heraldike sa (preto) uplatňuje ako symbol moci (vlády) a suverenity. Okrem pozitívnej symboliky, zohráva aj negatívnu symboliku - hriechu pýchy.
Podľa Aristotela, orol pri vzlete do výšky hľadí priamo do slnka; stal sa preto symbolom kontemplácie a duchovného poznania, v dôsledku čoho  sa v kresťanskej ikonografii stal atribútom sv. Jána, evanjelistu.[1]
Sv. Anton Paduánsky o tom v jednej zo svojich kázní hovorí: „... orol je obrazom blahoslaveného Jána; ten vyzdvihnutý do výšin nesmierne jasnou intuíciou mysle mohol kontemplovať a nám vyrozprávať o jednorodenom Synovi, ktorý je v Otcovom lone, o Slove, ktoré bolo na počiatku. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé ... Ján je ...  naznačený v obraze orla, ktorý lieta vyššie než všetky vtáky ... presiahol aj seba samého ... lebo hovoril „vyššie“, než človek môže hovoriť a preto je nazvaný ako „veľký orol s veľkými krídlami“ ...[2]
Orol je atribútom aj sv. Jána z Kríža ( 1542 – 1591)  z podobných dôvodov.  Pápež Benedikt XVI. v jednej z katechéz, o sv. Jánovi z Kríža okrem iného povedal:
„ ... život sv. Jána z Kríža nebol „lietaním v mystických oblakoch“, ale bol to veľmi tvrdý život - praktický a konkrétny ...  A tak môžeme pochopiť, že cesta s Kristom nie je ďalšou ťažkosťou na už dosť ťažkom jarme našich životov. Nie je niečím, čo by urobilo ešte ťažším toto jarmo, ale je to niečo úplne odlišné, je to svetlo a sila, ktorá nám pomáha niesť toto jarmo. Ak človek nájde v sebe veľkú lásku, táto mu dáva akoby krídla a oveľa jednoduchšie znáša všetky ťažkosti života, pretože nesie v sebe toto veľké svetlo; toto je viera:byť milovaný Bohom a nechať sa milovať Bohom v Kristovi Ježišovi. Toto „nechať sa milovať“ je svetlom, ktoré nám pomáha niesť jarmo každého dňa. A svätosť nie je naším dielom, ktoré by bolo veľmi zložité. Spočíva práve v tomto otvorení sa: otvoriť okná našej duše, aby Božie svetlo mohlo vstúpiť, nezabudnúť na Boha, pretože práve v otvorení sa jeho svetlu nájdeme silu a radosť vykúpených“... [3]
Svätý Anton Paduánsky v kázni na 14. nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého, čerpá z dobových predstáv o spôsobe života orla:
„Orol má veľmi bystrý pohľad. Aj svoje mláďatá núti upierať pohľad na slnko ešte predtým ako sa im celkom vyvinú krídla. Keď niektoré z mláďat plače, zabije ho pred ostatnými a živí len tie ďalšie ... okrem toho sa hovorí, že kladie tri vajíčka ... niektorí ľudia naozaj spozorovali aj orlov s troma mláďatami: no ak ich má tri, jedno z nich z hniezda vyhodí ...
Orol je symbolom jemnej inteligencie a vznešenej kontemplácie svätých, ktorí obracajú svoj pohľad k pravému Slnku a svoje deti, čiže skutky, k svetlu Múdrosti ... Keď svätci vidia, že niektoré ich dielo (ich dieťa) nie je obrátené priamo k Slnku ... ihneď ho zanechávajú. Lúče milosti jasne ukazujú, ktoré „dieťa“ je pravé ...
klamné dielo pozerá k zemi ... prelieva slzy, keď mu chýbajú pozemské veci, a teda musí byť odstránené, aby vzrástlo dobré dielo. Keď odstrániš zo seba zlo, posilní sa v tebe dobro ...
Všimni si tiež, že tri vajíčka alebo tri orlie mláďatá sú tri lásky spravodlivého človeka: láska k Bohu, láska k blížnemu a láska k sebe. Tú poslednú je potrebné bezpodmienečne vyhodiť z „hniezda“ svedomia; lebo láska k sebe je závažnou prekážkou lásky k Bohu a blížnemu“ ...[4]

V súčasnosti ornitológovia rozlišujú niekoľko druhov (aj u nás žijúcich) orlov; samica kladie  dve (vzácnejšie tri) vajcia z ktorých sa liahnu mláďatá s odstupom dvoch až troch dní. Silnejšie mláďa (zvyčajne prvé) je však voči slabšiemu agresívne, pričom ho nepripustí k potrave, ktorú prinášajú dospelé do hniezda; postupom času také mláďa uhynie a je odhodené z hniezda.
Tento jav, na ktorý narážal aj sv. Anton Paduánsky vo svojej kázni, nazývame „kainizmus“. Je drastický, avšak z hľadiska selekcie dôležitý, pretože inak by sa k dospelosti (a k rozmnožovaniu) dostali aj slabšie jedince, genotypicky menej hodnotné, v dôsledku čoho by populácia orlov, nakoľko nemá vlastných predátorov, degenerovala.
V antickom a (následne) stredovekom poznaní prírody sa nerozlišovali druhy živočíchov tak ako ich rozlišuje súčasná zoológia.
 
Orol, po latinsky: aquila, znamená v pôvodnom zmysle, doslovne, jednoducho:  temný (tmavý) vták,[5] v dôsledku čoho sa do tohto pojmu „zmestili“ aj iné druhy dravých vtákov, vizuálne podobných orlovi a pripisovali sa mu vlastnosti, ktoré nemá. Tak údajne, že sa vrhá do vody aby ulovil ryby, v dôsledku čoho sa vyvinula symbolika orla ako Krista, ktorý prišiel (z neba) chytiť (zachrániť) duše[6] vo vode krstu (ryba je pradávnym symbolom ľudí - kresťanov).[7]
Tak loví ryby napríklad Orliak morský (Haliaetus albicilla), ktorý žije aj u nás. Hniezdi v oblasti Dunaja, Moravy a pri Zemplínskej Šírave. Je naším najväčším hniezdiacim dravcom; jeho počet je však vážne ohrozený. K najdôležitejším negatívnym vplyvom na tento druh u nás možno považovať exploatáciu lužných lesov a ich okolia, ktorú zapríčiňuje lesné hospodárstvo, športové a rekreačné využívanie krajiny. [8]
 
S podobným problémom sa stretáva aj preklad evanjeliového textu Mt 24,28 a Lk 17,37 v ktorom sa slovo „aquilae“[9] prekladá do slovenčiny ako „orly“.[10] Tie však skôr výnimočne požierajú uhynuté telá (zvierat) preto s názorom, že slovo „aquilae“ (grécky: aetoi) vyžaduje preklad „supi“[11] nemožno inak, ako plne súhlasiť. Napokon tak to aj - správnejšie - prekladá Slovenský ekumenický preklad (SEP).[12]
V starozákonnej knihe Exodus je orol pozitívnym symbolom Božej starostlivosti: ... potom Mojžiš vystúpil k Bohu. Tu Pán na neho zavolal z vrchu: "Toto povieš Jakubovmu domu a zvestuješ Izraelitom: "Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. (?Ex 19,3-4)
Pozoruhodný je rabínsky komentár: „všetky ostatné vtáky si držia mláďatá nohami, pretože sa boja iných vtákov, čo môžu letieť nad nimi. Orol sa však bojí len človeka, aby nevystrelil na neho šíp, keďže nad orlom už nijaké vtáky nelietajú. Preto so orol kladie mladé na krídla – akoby (si) hovoril: „Je lepšie, ak šíp zasiahne mňa, než môjho syna“ ... [13]
Je len pochopiteľné, od tohto komentára k symbolike orla ako Krista nie je ďaleko.
V knihe Jób je aj zvrchovanosť Pána - Boha - nad všetkým neživým i živým stvorenstvom vyjadrená obrazom orla: „Tu Boh prehovoril z lona búrky k Jóbovi ... (vari) Orol na tvoj rozkaz vzlietne do výšky, hniezdo postaví si veľmi vysoko ?  (? Jób 38,1.39,27)
Je v tom aj napomenutie, že človek, ktorý sa tak rád označuje za korunu tvorstva a chce si všetko podrobiť, ani zďaleka sa nesmie považovať za neobmedzeného pána všetkého.[14]
Už v staroveku si ľudia všimli dlhovekosť orla, ba dokonca akoby nevykazoval ani známky starnutia, preto sa nazdávali, že orol svoju mladosť obnovuje; čo sa odráža aj v starozákonnom žalme: „Dobroreč, duša moja, Pánovi ... on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi.“ (? Ž 103,1.5)
Hoci najvyšší hodnoverne doložený vek orla skalného v prírode je len 26 rokov a v zajatí 57 rokov; je zaujímavý úlovok orla skalného v roku 1845, ktorý mal na nohe krúžok s údajom z roku 1750. [15]
V heraldike sa objavuje aj dvojhlavý orol, ktorého pôvod je (pravdepodobne) v kultúre Chetitov. U  Rimanov sa stal symbolom boha Jánusa, ktorý mal dve tváre a znázorňoval tak tvorivé sily, vševedúcnosť, bdelosť, pohľad do minulosti i budúcnosti. Ako symbol si ho osvojili perzskí Sásanovci, vládcovia Byzantskej ríše, objavuje sa na Balkáne; aj ako erb ruských cárov. Stal sa tiež symbolom cisárov Svätej ríše Rímskej Nemeckého národa a Rakúska.[16] (Viď. Obr.07: Erb byzantských Palaiologovcov - 15. storočie)
 
V období Rímskej ríše  býval orol znázorňovaný ako symbol na verejných budovách, minciach a pečatiach. Od čias Gaia Maria (157 – 86 pred Kr.), reformátora rímskej armády, býval orol znakom rímskych légií.[17] „Nosič orla“ - aquilifer - mal prestížne postavenie v rímskej armáde; v jej hierarchii nasledoval za centuriom (stotníkom), čo bola vyššia dôstojnícka hodnosť.  Orol bol symbolom moci a suverenity Rímskej ríše. (Obr.08)
 
Napokon je orol symbolom aj našej prírody na Slovensku; celková populácia (orla skalného) sa v zimnom období odhaduje na cca 250 jedincov. Situácia sa teda zlepšuje, lebo na Slovensku v roku 1960 hniezdilo asi desať párov, v roku 1964 štrnásť párov orla skalného. Tiež je zaujímavé, že dlhoročné sledovanie orla skalného na stavy lovnej zveri v Alpách vyústilo do záveru, že orlí pár má na populáciu kamzíka v lovnom teritóriu skôr pozitívny vplyv.
Tým, že z populácie odstraňuje slabé, choré, poranené alebo pre chov nevhodné jedince, plní dôležitú sanitárnu funkciu, zvyšuje životaschopnosť a plodnosť kamzíkov a bráni šíreniu chorôb. Ak orly skalné loviace v teritóriu kamzičej čriedy uhynuli, počet kamzíkov sa v ďalších rokoch nezvýšil, ale naopak klesol. [18]
V tomto kontexte môžeme aj lepšie porozumieť na prvý pohľad trochu zvláštnym slovám svätého Františka v Liste ministrovi: „Hovorím ti, ako môžem, vo veci tvojej duše, že všetko, čo ti prekáža milovať Pána Boha, a ktokoľvek ti v tom bude prekážať, či bratia alebo iní, i keby ťa napádali, všetko pokladaj za milosť...“ (?LMin 2)
Máme totiž tendenciu k individualizmu. Vytvoriť si (aj v duchovnom živote) sebauspokojujúci štýl, ktorý však môže prekryť skryté - negatívne - vlastnosti a tak si žijeme „spokojne“ vo vedomí, že sme dobrí. V nečakanej chvíli sa vynoria ako slabosť, či dokonca neschopnosť, vytrvať. Boj s „dravcami“ nás robí životaschopnejšími.



[1] Becker U.: Slovník symbolů, Portál Praha 2002, str. 203


[2] Tollardo G. Anton Paduánsky Kázne, Serafín 2008, str. 235


[3] https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20110216013
[4] Tollardo G. Anton Paduánsky Kázne, Serafín 2008, str. 115-116


[5] Pražák M.J. Latinsko-český slovník Česká grafická unie, Praha 1926, str. 97


[6] http://bestiary.ca/beasts/beast232.htm


[7] Becker U.: Slovník symbolů, Portál Praha 2002, str. 249


[8] http://www.dravce.sk/chvu/index.php/orliak-morsk%C3%BD


[9] Nova Vulgata Bibliorum sacrorum Libreria Editrice Vaticana 1979, str. 1815;1891


[10] Sväté Písmo starého i Nového Zákona Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1995, str. 2176;2254


[11] Johnson T.L. Evangelium podle Lukáše, Sacra pagina, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2005, str. 283


[12] Biblia Slovenský ekumenický preklad, Nová Zmluva, Slovenská biblická spoločnosť 2008, str. 32;85


[13] Exodus, Komentáre k Starému Zákonu, 3. zväzok, Dobrá kniha Trnava 2013, str. 490


[14] Starý Zákon Překlad s výkladem, Job, Kalich Praha 1981, str. 268


[15] http://www.kampolovat.sk/sk/sokoliarstvo/dravce/orol-kralovsky


[16] http://histmag.org/Z-Orlem-Bialym-poprzez-wieki.-Cz.-1-symbolika-orla-w-starozytnosci-i-sredniowieczu-8200


[17] Pražák M.J. Latinsko-český slovník Česká grafická unie, Praha 1926, str. 97


[18] http://www.kampolovat.sk/sk/sokoliarstvo/dravce/orol-skalny