Vyberte si Váš obľubený kláštor


Posolstvo pápeža Františka na pôst 2021

Silvester OFM ,  13.02. 2021

Posolstvo Svätého Otca Františka na Pôstne obdobie 2021 „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema“ (Mt 20, 18) Pôstne obdobie: čas na obnovu viery, nádeje a lásky Drahí bratia a sestry, keď Ježiš zjavil svojim učeníkom, že bude trpieť, zomrie a vstane z mŕtvych, aby splnil vôľu svojho Otca, odhalil im najhlbší zmysel svojho poslania a pozval ich, aby sa podieľali na tomto poslaní, zameranom na spásu sveta. Na pôstnej ceste, ktorá nás vedie k veľkonočnému sláveniu, si pripomíname toho, kto „sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). V tomto čase obrátenia si obnovujeme našu vieru, čerpáme „živú vodu“ nádeje a s otvoreným srdcom prijímame Božiu lásku, ktorá nás premieňa na bratov a sestry v Kristovi. V predvečer Veľkej noci si obnovíme svoje krstné sľuby, aby sme sa pôsobením Ducha Svätého znovuzrodili ako noví muži a nové ženy. Avšak už cesta Pôstnym obdobím, ale aj celé kresťanské putovanie životom, sa deje vo svetle zmŕtvychvstania, ktoré oživuje city, postoje a rozhodnutia toho, kto chce nasledovať Krista. Pôst, modlitba a almužna, ako ich predstavuje Ježiš vo svojej reči (porov. Mt 6, 1 – 18), umožňujú a vyjadrujú naše obrátenie. Cesta chudoby a zriekania sa (pôst), láskyplná starostlivosť a záujem o zraneného človeka (almužna) a synovský dialóg s Otcom (modlitba) nám umožňujú konkrétne uskutočňovať úprimnú vieru, živú nádej a činorodú lásku. 1. Viera nás pozýva, aby sme prijali Pravdu a stali sa jej svedkami pred Bohom a všetkými našimi bratmi a sestrami. Prijať a žiť Pravdu, ktorá sa zjavila v Kristovi, značí predovšetkým dovoliť, aby nás v Pôstnom období zasiahlo Božie slovo, ktoré nám Cirkev z generácie na generáciu ohlasuje. Táto Pravda nie je rozumovým konštruktom vyhradeným len pre niekoľko vyvolených, nadradených alebo výnimočných myslí, ale je to posolstvo, ktoré prijímame a môžeme porozumieť vďaka chápavému srdcu, otvorenému pre veľkosť Boha, ktorý nás miloval prv, ako sme o tom vedeli. Tou Pravdou je sám Kristus, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť až do dna a stal sa Cestou vedúcou k plnosti Života, ktorá je náročná, ale otvorená pre všetkých. Pôst prežívaný ako skúsenosť odriekania privádza všetkých, čo ho prežívajú v jednoduchosti srdca k tomu, aby znovuobjavili Boží dar a pochopili, že sme stvorenia na jeho obraz a podobu a že v ňom nachádzame svoje naplnenie. Ten, kto sa postí, sa vďaka dobrovoľne prijatej chudobe stáva chudobným s chudobnými, pričom „zhromažďuje“ bohatstvo lásky, ktorú prijal a o ktorú sa delí. Takto chápaný a praktizovaný pôst pomáha milovať Boha a blížneho, pretože, ako učí sv. Tomáš, láska je pohyb, ktorý upriamuje pozornosť milujúceho na milovaného, pokladajúc ho za jedno so sebou samým (porov. Fratelli tutti, 93). Pôstne obdobie je čas pre vieru, pre prijatie Boha do nášho života, aby sme mu umožnili „prebývať“ medzi nami (porov. Jn 14, 23). Postiť sa znamená oslobodiť náš život od všetkého, čo ho ťaží, aj od presýtenosti informáciami – či už pravdivými alebo nepravdivými – a konzumnými produktmi, a otvoriť dvere nášho srdca tomu, kto k nám prichádza úplne chudobný, no zároveň „plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14): Božiemu Synovi, Spasiteľovi. 2. Nádej je ako „živá voda“, ktorá nám umožňuje pokračovať na našej ceste. Samaritánka, ktorú Ježiš pri studni prosí, aby sa mu dala napiť, nechápe, keď jej hovorí, že jej môže ponúknuť „živú vodu“ (Jn 4, 10). Najprv si, samozrejme, myslí, že ide o materiálnu vodu, Ježiš však má na mysli Ducha Svätého, ktorého nám v hojnosti daruje v tajomnej udalosti Veľkej noci a ktorý nás naplní nádejou, čo nikdy nesklame. Už pri ohlásení svojho utrpenia a smrti poukazuje Ježiš na nádej, keď hovorí: „...ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 20, 19). Ježiš hovorí o budúcnosti, ktorú nám otvorilo dokorán Otcovo milosrdenstvo. Dúfať s ním a vďaka nemu znamená veriť, že dejiny sa jednoducho nekončia našimi omylmi, naším násilím, nespravodlivosťou a hriechom, ktorý ukrižuje Lásku. Znamená to čerpať z jeho otvoreného Srdca Otcovo odpustenie. V aktuálnej znepokojujúcej situácii, ktorú zažívame a v ktorej sa všetko zdá krehké a neisté, sa môže zdať provokáciou hovoriť o nádeji. Pôstne obdobie je však práve obdobím nádeje, keď obraciame zrak k trpezlivému Bohu, ktorý sa neprestajne stará o svoje stvorenie, pokým my s ním často zle zaobchádzame (porov. Laudato siʼ, 32 – 33.43 – 44). Ide o nádej na zmierenie, ku ktorému nás zápalisto vyzýva sv. Pavol: „Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20). Prijatie odpustenia vo sviatosti zmierenia, ktoré je ústredným bodom našej cesty k obráteniu, nám umožňuje šíriť odpustenie: keďže sme ho sami prijali, môžeme ho aj my ponúknuť, ak sme schopní žiť v pozornom dialógu a zaujať postoj, ktorý je pre zranených útechou. Božie odpustenie nám – aj cez naše slová a skutky – umožní prežívať Veľkú noc v bratskom duchu. V Pôstnom období myslime viac na to, aby sme hovorili „slová povzbudenia, ktoré poskytnú útechu, dodajú silu, potešia, vzpružia“ (Fratelli tutti, 223). Na sprostredkovanie nádeje niekedy stačí byť „láskavým človekom, ktorý odloží nabok svoje starosti a naliehavé potreby, aby venoval pozornosť, aby daroval úsmev, aby povedal slovo povzbudenia, vytvoril priestor na vypočutie uprostred toľkej ľahostajnosti“ (tamže, 224). V tichom sústredení a modlitbe je nám darovaná nádej ako vnútorná inšpirácia a svetlo, ktoré osvetľuje výzvy a rozhodnutia na ceste uskutočňovania nášho poslania. Preto je dôležité ísť do ústrania a modliť sa (porov. Mt 6, 6), aby sme v skrytosti stretli milujúceho Otca. Prežívať Pôstne obdobie s nádejou značí vnímať, že v Ježišovi Kristovi sme svedkami nového času, v ktorom Boh „robí všetko nové“ (porov. Zjv 21, 1 – 6). Znamená to prijať nádej Krista, ktorý obetoval svoj život na kríži a ktorého Boh na tretí deň vzkriesil, a zároveň byť „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto [nás] vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v [nás]“ (1 Pt 3, 15). 3. Láska, prežívaná v Kristových stopách, ako pozornosť a súcit voči každému človeku, je tým najvyšším prejavom našej viery a našej nádeje. Láska sa raduje, keď vidí druhého rásť. Preto aj trpí, keď druhého sužuje úzkosť: v osamelosti, chorobe, bez strechy nad hlavou, v opovrhnutí, v núdzi... Láska je pohnútka srdca, ktorá nás núti vyjsť zo seba a vytvára puto spoluúčasti a spoločenstva. Vychádzajúc z lásky k iným ľuďom (sociálnej lásky) „možno napredovať k civilizácii lásky, ku ktorej sa všetci môžeme cítiť povolaní. Dobročinná láska, so svojím univerzálnym dynamizmom, môže vybudovať nový svet, pretože nie je sterilným sentimentom, ale najlepším spôsobom dosiahnutia účinných ciest rozvoja pre všetkých“ (Fratelli tutti, 183). Láska je dar, ktorý dáva nášmu životu zmysel a vďaka ktorému považujeme núdzneho za člena našej vlastnej rodiny, za priateľa, brata či sestru. To málo, o ktoré sa v láske podelíme, sa nikdy neminie, ale sa premení sa na rezervoár života a šťastia. Tak to bolo aj s múkou a olejom vdovy zo Sarepty, ktorá ponúkla pecník chleba prorokovi Eliášovi (porov. 1 Kr 17, 7 – 16); alebo s chlebami, ktoré Ježiš požehnal, lámal a dával učeníkom, aby ich rozdali zástupom (porov. Mk 6, 30 – 44). Tak sa stane aj s našou, malou či veľkou almužnou, ak ju ponúkneme s radosťou a úprimne. Prežívať Pôstne obdobie v láske značí starať sa o tých, čo v dôsledku pandémie Covidu-19 trpia, sú opustení alebo ustráchaní. V situácii veľkej neistoty ohľadom zajtrajška si spomeňme na slová, ktorými sa Boh obracia na svojho Služobníka: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám ty si môj“ (Iz 43, 1) a v láske ponúknime aj slová nádeje, ktoré umožnia druhému pocítiť, že Boh ho miluje ako svoje dieťa. „Len s pohľadom, ktorý láska rozšíri za horizont, ktorý prijíma dôstojnosť druhého, môžu byť chudobní uznaní a ocenení v ich nesmiernej dôstojnosti, úcte k ich vlastnému štýlu a kultúre, a tak skutočne integrovaní do spoločnosti“ (Fratelli tutti, 187). Drahí bratia a sestry, každá etapa života je časom, aby sme verili, dúfali a milovali. Táto výzva prežívať Pôstne obdobie ako cestu obrátenia, modlitby a delenia sa o naše dobrá, nech nám v našej komunitnej i osobnej pamäti pomôže oživiť vieru pochádzajúcu od živého Krista, nádej roznecovanú dychom Ducha Svätého a lásku, ktorej nevyčerpateľným zdrojom je milosrdné Otcovo Srdce. Mária, Matka Spasiteľa, verná pod krížom i v srdci Cirkvi, nech nám pomáha svojou starostlivou prítomnosťou a nech nás na ceste k veľkonočnému svetlu sprevádza požehnanie Zmŕtvychvstalého. V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 11. novembra 2020, na sviatok sv. Martina z Tours František Z talianskeho originálu preložila M. Spišiaková. Messaggio del Santo Padre per la Quaresima 2021 “Ecco, noi saliamo a Gerusalemme…” (Mt 20,18). Quaresima: tempo per rinnovare fede, speranza e carità. Zdroj text: KBS Zdroj obrázok: Vaticannews.va

...

Kalendár

25.02. 2021

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba
PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Medzináboženský dialóg - diskusia (video záznam)

Felix Mária OFM

Dňa 24. októbra 2018 sme v našom františkánskom kláštore v Bratislave pripravili verejnú diskusiu troch duchovných abrahámovských náboženstiev.
Diskusie sa zúčastnili: RABÍN - p. Misha Kapustin * IMÁM - p. Mohamad S. Hasna * KŇAZ - br. Felix Mária OFM
Diskusia sa uskutočnila pri príležitosti pripomienky historického stretnutia v Assisi (r. 1986). Hlavná téma ... POKOJ ...
Medzináboženský dialóg sa týka aj našej krajiny. Na Slovensku sa môžeme stretať s ľudmi rôznych náboženstiev. Žijeme vedľa seba a je potrebné, aby sme vedeli nájsť to množstvo hodnôt, ktoré nás spájajú. Rovnako však potrebujeme vedieť čo je našou identitou, aby sme vedeli ponúknuť do dialógu naše bohatstvo. Záznam z diskusie si môžete pozrieť na https://www.youtube.com/watch?v=X3nMs7SCGGA&feature=youtu.be

Tu uvádzame aj dokumenty spomenuté s diskusii:
 
NOSTRA AETATE - Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám (výber) - zo dňa 28. októbra 1965
Islamské náboženstvo
3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.
Židovské náboženstvo
4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom. Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov ušľachtilej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9). Keďže teda kresťania a Židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom. Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom. Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli. Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.
Zdroj: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/nostra-aetate
***
APEL ZA MIER 2018 - Bologna, 16. október 2018
My, ženy a muži rôznych náboženstiev, na pozvanie Komunity Sant'Egidio a Boloňskej arcidiecézy, sme sa zhromaždili ako pútnici v tomto krásnom a pohostinnom meste. Ženie nás povedomie a zodpovednosť, že mier nie je nikdy získaný nastálo, vždy musí byť obnovovaný, spoločne, čistením sŕdc a myslí, pomocou ľuďom, aby sa pozreli jeden druhému do očí a zanechali väzenie strachu. V priebehu rokov globalizácie sme postrádali duchovné zjednotenie a sen o svete v mieri bol popieraný mnohými nerovnosťami, hrozným hlukom nových vojen, výrobou toľkých nových zbraní, budovaním stien, ktoré treba navždy prekonať. S vojnou však všetci strácajú, dokonca aj tí, u ktorých sa pôvodne zdalo, že vyhrali. V týchto rokoch Duch Assisi pomohol ľuďom stretnúť sa jeden s druhým a ukázalo sa, že vojna v mene náboženstva je vždy vojnou proti náboženstvu. Vojna je vždy "zbytočnou porážkou", je to proti ľudskosti samotnej. Z tohto dôvodu túžime s našou modlitbou a solidaritou s tými, ktorí trpia v mnohých častiach sveta, prispieť k budovaniu "mostov mieru". Naša doba je dobou veľkých príležitostí, ale aj mnohých zničených mostov a postavených nových stien. Žijeme v časoch straty pamäti, ale tiež odpadu, znečistenia ovzdušia, vody, pôdy; tento odpad ukladá neznesiteľné bremená a účty na budúce generácie. Počuli sme smutné spomienky z krajín vo vojne a svedectvách z krajín, kde sa opäť zrodili hranice, steny a konflikty. Veľké očakávania pokoja sú medzi pokornými a chudobnými tohto sveta, medzi zranenými životom. Nemôžeme podľahnúť pesimizmu alebo horšiemu- ľahostajnosti. Je potrebné zmeniť srdcia a otvoriť myseľ mieru. Zaväzujeme sa, že sa budeme snažiť odstrániť to, čo je často príčinou mnohých konfliktov: chuť k moci a peniazom, obchodovanie so zbraňami, fanatizmus, rozhorčený nacionalizmus, individualizmus, úspech skupiny ako absolútne kritérium a vytvorenie obetných baránkov. Zaväzujeme sa tiež vytvoriť a chrániť ľudské vzťahy, aby sme prekonali osamelosť, pretože sa stáva hlavnou črtou našich spoločností. Osamelí mladí ľudia, ktorí nemajú inú príležitosť ako migráciu, opustení starí ľudia, odsúdení umrieť sami, ignorované krajiny, zabudnuté vojny: všetko toto nás ženie k silnejšiemu spoločnému záväzku. Rovnako ako národy aj náboženstvá čelia niekoľkým možnostiam: buď pracujú pre duchovné zjednotenie, smerom k spoločnému osudu pre celé ľudstvo; alebo nasledujú časy a dovoľujú, aby sa nechali využiť na posilnenie odporu voči globalizácii, zvrchovaniu hraníc, rozdielov, identít, konfliktov; alebo zostanú za svojimi plotmi tvárou v tvár ekonomickej a bezduchej globalizácii. Neprítomnosť dialógu, kultúra pohŕdania a budovanie stien oslabujú náboženstvá a svet. Steny nezvyšujú bezpečnosť ľudí, skôr ohrozujú prežitie celých komunít. Popierajú samotné srdce náboženstiev, pretože dialóg je základnou súčasťou ľudských a duchovných skúseností náboženstiev. Náboženstvá sú väzby, spoločenstvá, zdieľanie. Znamenajú mosty a znovu vytvárajú ľudskú rodinu. Ak stratíme zmysel spoločného osudu, je to porážka pre ľudstvo a pre všetkých veriacich. So svojou tisícročnou múdrosťou, posilnené modlitbou a kontaktom s ľudským utrpením, sú náboženstvá živými dielňami jednoty a ľudstva a robia každého muža a každú ženu tvorcom mieru. Dnes musíme zmeniť naše srdcia k budovaniu budúcnosti mieru. Toto je východiskový bod! Nie sme sami, keď čelíme tejto obrovskej úlohe. Modlitba je koreňom mieru, pomáha nám, aby sme nepodľahli súčasnosti. Áno, slabá sila modlitby je najsilnejšou energiou na dosiahnutie mieru aj v situáciách, kedy sa to zdá byť nemožné. Preto to znova hovoríme: vo vojne nie je žiadna budúcnosť. Nech Boh odzbrojuje všetky srdcia a pomôže všetkým sa stať mostami pokoja. Nech nám Boh pomáha obnoviť našu spoločnú ľudskú rodinu a milovať "našu matku zem". Lebo meno Boha je mier.
Zdroj: https://preghieraperlapace.santegidio.org/pageID/30660/langID/en/BOLOGNA-2018--PONTI-DI-PACE.html Pracovný preklad: I.Š., Komunita Sant Egídio Slovensko
 
Bologna hostila medzináboženské stretnutie za pokoj v duchu Assisi (14.-16.10.2018) Medzinárodné stretnutie v duchu tradície budovania priateľstva medzi kresťanmi i inými náboženstvami začatej pred 32 rokmi v Assisi sv. Jánom Pavlom II. sa konalo v Bologni. Podujatie organizované Komunitou sv. Egídia a Bolonskou arcidiecézou pod názvom „Mosty pokoja“ hostilo osobnosti svetových náboženstiev a listom ho pozdravil aj pp. František. Kongresový palác na výstavisku v Bologni zaplnilo viac ako 3000 účastníkov z celej Európy. Prihovorili sa im zakladateľ Komunity svätého Egídia Andrea Riccardi, veľký imám univerzity Al Azhar v Káhire Ahmad Al Tayyeb, sýrsko-pravoslávny patriarcha Ignatius Aphrem II., hlavný rabín Francúzska Haim Korsia, prezident Európskeho parlamentu Antonio Tajani a bývalý prezident Európskej komisie Romano Prodi. Svätý Otec František v zaslanom písomnom posolstve všetkých prítomných povzbudil, aby pomohli mladým rásť v škole pokoja a tak sa stali budovateľmi a vychovávateľmi pokoja. Výzva z Assisi budovať mosty medzi národmi a náboženstvami nestráca ani dnes na svojej aktuálnosti. Pápež František v liste vysvetľuje: „V globalizovanom svete, kde sa žiaľ zdá, že je stále ľahšie prehlbovať rozdiely a zahrabávať sa do vlastných záujmov, sme povolaní spoločne sa usilovať o vytváranie spojenia medzi ľuďmi a národmi. Je naliehavo potrebné spoločne spracovať pamäte vzájomného spoločenstva, ktoré uzdravia historické zranenia, naliehavo sa žiada utkať osnovy mierového spolužitia do budúcnosti. Nesmieme rezignovať pred démonom vojny, šialenstvom terorizmu, klamnou silou zbraní, ktoré požierajú život. Nemôžeme dovoliť, aby ľudí ovládla ľahostajnosť, urobiac z nich spolupracovníkov zla, toho strašného zla, ktorým je vojna, na ktorej ukrutnosť doplácajú hlavne tí najchudobnejší a najslabší. Nesmieme sa zriecť našej zodpovednosti veriacich, od ktorých sa v súčasnej globálnej dedine ešte väčšmi žiada mať na srdci dobro všetkých a neuspokojiť sa s osobnou nerušenosťou. Ak náboženstvá nenasledujú cesty pokoja, popierajú seba samé. Nemôžu inak ako budovať mosty, v mene Toho, ktorý neúnavne spája nebo a zem. Naše rozdiely nás teda nemajú stavať jedných proti druhým. Ak človek skutočne verí, srdce ho nabáda vytvárať vždy a všade cesty spoločenstva.“ Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/svet/news/2018-10/bologna-stretnutie-pokoj.html

 
Spoločné vyhlásenie rakúskych moslimských duchovných: http://www.islamonline.sk/2017/06/300-muslimskych-duchovnych-podpisalo-vo-viedni-spolocne-vyhlasenie-proti-radikalizmu/?fbclid=IwAR2VEP3pe1S9bujdVtjwDt0MTfAbGr-7MAXPkH4DhvXTj-9bsileBjTJqaM
A zopár myšlienok na úvahu:
Herbert Schneider, nemecký františkán a bývalý generálny minister, vo svojej knihe "Žiť v láske" vyjadruje názor, že práve v tomto žití (v žití v láske) za zjavuje pravá podoba človeka. Podoba, ktorú mu dal Boh na počiatku pri stvorení. Je to podoba, ktorá je nezničená hriechom. Hriech ju narúša a chce ju zničiť. Lenže láska je vo svojej podstate dialogická. Boh sa zjavuje a dáva sa poznať. Vedie dialóg lásky. Tento dialóg jestvuje medzi Bohom a človekom a ľuďmi navzájom. Láska je počiatkom každého spoločenstva a teda i pokoja. Láska je dar, ktorý v nás vyvoláva potrebu pokračovať v rozdávaní.
 
Trapistický mních a veľký podporovateľ medzináboženského dialógu Thomas Merton povedal o pokoji: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“ Otvorme sa dialógu s Bohom v modlitbe. Otvorme naše srdcia a buďme pozorný na Boží hlas. Nie sme dostatočne bohatí, aby sme si mohli myslieť, že lásku nepotrebujeme. Naopak. Potrebujeme ju veľmi. Celý tento svet potrebuje tento dar.