Vyberte si Váš obľubený kláštor


NEW

Dni sv. Antona v Bratislave

Silvester OFM ,  31.05. 2020

Sv. Anton Paduánsky _ Svätec zázrakov – Včera, Dnes, Stále Milovaní bratia a sestry. Veľmi srdečne Vás chceme pozvať na tohtoročné Dni sv. Antona, ktoré budeme v našom bratislavskom kostole sláviť v dňoch 12.-13. júna 2020. Pred sviatkom sv. Antona bude v dňoch 31.mája - 12.júna prebiehať 13 dňová duchovná príprava. _ P R O G R A M _ Zázraky DNES - duchovná príprava _ 31.5. - 12.6. PRED SV. OMŠOU: _ litánie ku sv. Antonovi PO SV. OMŠI: _ krátke filmy o súčasných zázrakoch na príhovor sv. Antona (Každý deň nájdete nový príbeh na YouTube Františkáni - SR = ODKAZ) Zázrak ticha a modlitby |  12.6. _ 12:00 - 19:30 hod. priestor v kostole na tichú osobnú modlitbu možnosť uctenia si relikvií sv. Antona predaj "chleba sv. Antona" na podporu chudobných 15:00-19:30 _ kaviareň pod lipou 19:30 _ sv. omša . . . celebruje: br. Jozef ČIRÁK, OFM Všetko robím v mene Boha |  13.6. _ SLÁVNOSŤ SV. ANTONA 9:00 _ sv. omša 10:00 _ požehnanie "ľalií sv. Antona" 10:00-21:30 _ predaj "chleba sv. Antona" _ kaviareň pod lipou (počas večernej sv. omše zatvorená) 11:00 _ "Kapitán kotvička" ... Divadlo pre najmenších 13:00 _ spoločná modlitba cez deň (v kostole) 13:30-15:30 _ adorácia (o 15:00 Korunka k Božiemu milosrdenstvu) 14:00 _ príprava chlebov pre chudobných (v kláštore) 15:30-17:00 _ roznášanie chlebov chudobným v centre mesta 19:30 _ slávnostná sv. omša . . . celebruje: br. Miloš KOŠČÁK, OFMCap

...

List Generálneho ministra - Nebojte sa, temnota neporazila svetlo!

Efrém OFM ,  20.04. 2020

  Veľkonočný list Generálneho ministra, roku Pána 2020Vy sa nebojte! To Svetlo v tme svieti, ale tma ho nepohltila. / Mt 28,5 ; Jn 1,5/ Najdrahší bratia a sestry, nech Vám Živý Kristus daruje pokoj! Tento rok má oslava Veľkej noci pachuť traumatizovaného sveta zo šírenia nového Corona víru. Stá tisíce ľudí sú nakazení; desiatky tisíc sú mŕtvi; a skôr než sa vyvinie účinná vakcína, mnohí ďalší sa stanú jeho obeťami. Navyše nemožno ešte ani len začať hovoriť o dopade tohto víru na lokálnu, regionálnu a globálnu ekonomiku. Rapídne rastie nezamestnanosť; rodiny už teraz musia robiť rozhodnutia, ktoré jedlo si dovoliť môžu a ktorého sa musia vzdať. A akoby toho nebolo dosť, vírus sa začína šíriť do krajín Afriky a Ázie, kde zdravotný systém poväčšine nie je dostatočne vybavený prijať tých, ktorí vážne ochorejú. Na tejto našej púti sa Vzkriesený Kristus približuje ku každému jednému z nás, osvecuje nás svojím Slovom a v našich srdciach znovu zažína oheň prvej lásky: „Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ /Lk 24,32/. Tento text o Vzkriesení slúži ako podmanivé zvolanie o láske, milosti a blízkosti nášho Boha v každom momente nášho života, najmä, keď sám život človeka je v nebezpečenstve. Zvlášť v takých časoch náš Pán Ježiš robí pre nás to, čo urobil pre dvoch svojich učeníkov kráčajúcich do Emauz so zlomeným srdcom, zmätkom v mysli a rozbitou nádejou. Čoho boli svedkami v Jeruzaleme bolo príliš zdrvujúce na prijatie. Nerozpoznaný Ježiš ich oslovuje na ich púti a zaujíma sa, čo ich trápi. „O čom sa takto idúcky rozprávate?“ /Lk 24, 17/. Táto otázka je viac, než obyčajný dopyt po informáciách o aktuálnom dianí. Ježiš otvára priestor pre načúvanie a tak sa tí dvaja učeníci môžu naozaj sústrediť na to, čo ich naozaj trápi: temnota a zúfalstvo, ktoré do ich života prenikli skrze strašné udalosti ukrižovania. „Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!“ /v.18/. Táto otázka sa popri tom, čo o nej možno povedať z biblického a exegetického hľadiska, dotýka najhlbšieho zmyslu ľudskej solidarity. „Nevedieť“ sa totiž niekedy rovná „Nechcieť vedieť“. Pápež František to nazýva kultúrou indiferencie, kultúrou nezáujmu a ľahostajnosti. Keď človek pozná pravdu o niečom, je povinný konať iným spôsobom, je povinný zaviazať sa urobiť, čo je nutné a správne ako odpoveď na objavenú potrebu a tak žiť konzistentným životom. To je podstata obrátenia: volá nás prebudiť sa a dať si do poriadku náš život. K tomu je potrebné, aby sme prepojili náš život s Božím príbehom, ktorého kľúčovou časťou je Jeho neustála iniciatíva tiahnuť nás k nemu, zachrániť nás a viesť nás na cestu k plnosti života. Azda je to práve povzbudením ich spolupútnika, že títo dvaja pokračujú vo vysvetľovaní, čo sa udialo v Jeruzaleme. Vykresľujú, ako ich mal Ježiš z Nazareta vyviesť z ich priemernosti, z ich nedostatku poznania Boha a naučiť ich, kým je Boh pre tých, ktorí ho hľadajú s otvoreným a skromným srdcom. On ich mal vyslobodiť z otroctvu-podobnej bezmocnosti, v ktorej žili kvôli (cudzej) rímskej okupácii i (domácej) kolaborácii tých, ktorých zaujímajú len ich osobné záujmy. „Ako ho veľkňazi a naši poprední muži vydali, aby bol odsúdený na smrť, a ukrižovali ho.“ /Lk 24,20/. Dokonca ani v momentoch najväčšej temnoty ľudského zúfalstva, keď sa javí, že už niet dôvodu na nejakú nádej, títo muži idúci do Emauz udržiavajú záblesk svetla. Majú dôvod nevzdávať sa, nedovoliť zúfalstvu úplne ich pohltiť a zničiť ten sen ponúknutý „prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“ /Lk 24, 19/. Preto neskončia tu, ale svojmu záhadnému spoločníkovi na ceste chcú vyjaviť ešte čosi ďalšie: „Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a hovorili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije.“ /v. 22-23/. „Že žije!“ Je náročné vyhasiť ľudskú nádej a lásku, dokonca i tvárou v tvár zdrvujúcim okolnostiam. Títo dvaja učeníci dokonca i v zúfalstve stále držali otvorenú možnosť, že Boh by mohol spraviť niečo nové, že Boh ich neopustil. V slávení Veľkonočnej vigílie je jeden text, ktorý je veľmi úzko spojený s týmto zmyslom pre vernosť a nádej, ktorú Boh prináša ľudstvu v osobe svojho milovaného Syna Ježiša. Evanjelium podľa Matúša rozpráva o postavách Márie Magdalény a inej ženy menom Mária, ktoré idu k hrobu oplakať smrť toho, o ktorom verili, že je prisľúbeným Mesiášom. Zem sa zachvela, kameň, ktorý má blokovať vstup do hrobu, je odvalený a zjavil sa im anjel a prehovoril: „Vy sa nebojte! ... Niet ho tu, lebo bol vzkriesený, ako povedal.“ /Mt 28,5-6/. Z textu je jasné, že anjelove slová vyvolali v srdciach žien radosť i zmätok zároveň. „Náhliac sa“ opustili miesto a bežali v ústrety Jeruzalemu odovzdať prijatý odkaz skrývajúcej sa a ustrašenej komunite. A rovnako, ako v prípade Emauzských učeníkov, Ježiš sám stretáva tieto ženy, pozdravuje ich, dovoľuje im pristúpiť bližšie a objať mu nohy. Ježiš im povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby išli do Galiley. Tam ma uvidia!“ /v. 10/ Mnohé životné situácie pravidelne vynesú na svetlo naše strachy, keď nás konfrontujú neznámymi a neistými okolnosťami. Vrátiac sa k úvodnej téme, aj koronavírus v nás všetkých vzbudzuje obavy, úzkosť a pocit absolútnej bezmocnosti. Predstava chorých zomierajúcich osamote, pretože nemôžu mať kontakt s rodinami, nami otriasa. No biblické texty Veľkej noci o vzkriesení nás pozývajú nájsť v nich i tú našu neľútostnú realitu hrozby ľudskému životu: Ježišov život odňatý krutým aktom násilia; život človeka čeliaci víru schopnému zabiť a ublížiť miliónom ľudí na našej malej planéte. Vieme, že vírus nie je ani zďaleka jedinou hrozbou, ktorej ľudstvo čelí, ale momentálne je tou najurgentnejšou. O dôvod viac započúvať sa do slov anjela i Ježiša prichádzajúcich s útechou v tomto ťažkom čase pre celé ľudské spoločenstvo. Nebojte sa! Áno, zmŕtvychvstalý Kristus skutočne „všetko tvorí nové“ /Zjv 21, 5/ a preto chce obnoviť naše životy i spôsoby, akými čelíme hrozbám. On, ako nás utvrdzuje svätý Bonaventúra, „poraziac pôvodcu smrti, nás učí cestám života“ /Strom života 34/. Nabáda nás opustiť hrob našich strachov, našich predsudkov, našej priemernosti; povzbudzuje nás prekročiť tie situácie, ktoré nám bránia žiť naše povolanie v plnosti. To značí byť vzkriesený, byť novým mužom, novou ženou. Spomínam i na slová pápeža Františka, ktorý nás na poslednej Generálnej kapitule vyzýval „k obnove vzájomnej dôvery, aby svet videl, uveril a rozpoznal, že Ježišova láska lieči rany i zranenia a navracia nás k jednote.“ Je to výzva posilniť našu dôveru v moc, ktorá prúdi z Veľkej noci. Skúsenosť so Vzkrieseným Kristom, ktorý nás oslobodzuje z našich paralyzujúcich strachov, nás pobáda prekročiť samých seba, vykročiť z nášho bezpečia a komfortu, z postoja „veď to bolo takto vždy“. Sme vyzvaní nastúpiť na cestu Evanjelia, ktoré je vždy nové, pretože je to „Slovo večného života“ /Jn 6,68/. Stretnutie so Vzkrieseným sa tak stáva misiou a ohlasovaním nového života. „Tí, ktorí Ho stretli, ktorí žijú ako jeho priatelia a identifikujú sa s jeho odkazom, musia nutne o ňom hovoriť a prinášať druhým jeho ponuku nového života: Beda mi, ak by som Evanjelium nehlásal! /Querida Amazonia 62/. Tak čo teda mame ohlasovať? Nesmie nás nikdy unaviť ohlasovať či naším hlasom, či svedectvom života, že Ježiš Kristus je živý a svojím Zmŕtvychvstaním porazil smrť. Máme dosvedčiť, že nie smrť, nenávisť a strach majú posledné slovo, ale život Vzkrieseného je tým najlepším a konečným slovom nášho osobného príbehu i príbehu ľudstva. Musíme vykríkať, že „temnota nepohltila svetlo“ /Jn 1,5/, ale je to svetlo Veľkej noci, čo prebleskuje každú noc a plápolá východom slnka, ktoré už viac nezapadne. Boh nikdy neopustí tých, ktorých stvoril a predurčil pre život, lásku a nádej! Svet, Cirkev i naše bratstvá potrebujú počuť túto správu. My sme tí, čo nesú Ježišovo príjemné jarmo, preto radostné správy, prameniace z Veľkej noci, veľkoryso ponúkame všetkým ďalej! Radostnú a svätú Veľkú noc všetkým! V Ríme, Kvetná nedeľa, 5. apríla roku Pána 2020 Br. Michael A. Perry OFM Generálny minister a Sluha

...

Možnosti získania odpustkov v čase epidémie

Brat OFM ,  21.03. 2020

Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získanie plnomocných odpustkov ľuďom nakazeným koronavírusom, tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia. Dekrét podpísal hlavný penitenciár kardinál Mauro Piacenza a regens Mons. Krzysztof Nykiel. Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na Covid-19. Ostatní si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: návšteva Najsvätejšej sviatosti či eucharistická adorácia alebo čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe. Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť pomazania chorých a viatikum - v tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša či kríž.Nóta tiež pripomína možnosť dokonalej ľútosti, ako to uvádza Katechizmus (č. 1452), v prípade, že umierajúcemu nie je naporúdzi kňaz. Zdroj: tkkbs.sk

...

Kalendár

31.05. 2020

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba

Tajomstvo Bielej Soboty

Gabriel OFM ,  11.04. 2020

Novinový článok, ktorý som dnes zazrel, mal nadpis: „Katolíci si cez deň spomínajú na mŕtveho Krista, večer slávia veľkonočnú vigíliu“. Zaujal ma zvrat „spomínajú na mŕtveho Krista“. Je pravda, že Kristus dnes leží v hrobe. Ale je mŕtvy?... Veď jeho Božský život bolo sotva možné usmrtiť!... Áno telo leží pred našim zrakom bez života, mŕtve, ale za touto viditeľnou skutočnosťou pulzuje nezničiteľný život. Vo Vyznaní viery sa modlíme „zostúpil k zosnulým“. V starom texte (aj ja ešte ako chlapec) sme sa modlili „zostúpil do pekiel“. Čo tam išiel Ježiš robiť?... Ako víťaz nad smrťou šiel odtiaľ vyslobodiť diablovu korisť – padnutého človeka. Svätý Efrém hovorí o tom, ako Kristus odvážne vstupuje tam, kde bol doposiaľ absolútnym pánom diabol. Premôže ho, rozlomí brány pekelné. Ako nový Adam podáva ruku starému Adamovi. Eva sa zdvihne so zopätými rukami a zvolá: „Konečne som Eva, matka živých; doposiaľ som rodila deti, ktoré zomierali“ (porov. Gn 3, 20). Svätí otcovia tiež rozvíjajú na túto tému krásny dialóg medzi Kristom a Adamom. Kristus volá: „Adam, Adam, kde si?“ Ten odpovedá: „Skryl som sa, pretože som nezniesol tvoju tvár“ (porov. Gn 3, 8nn). „Kam si sa skryl?“. „Skryl som sa tam, kde ma nemôže nikto nájsť, do údolia tieňov a smrti.“ Ježiš odpovedal: „Pôjdem ťa vyhľadať i tam.“ Podľa tejto viery cirkevných Otcov vidíme, že „mŕtvy“ Kristus je plný života. Zostúpením do pekiel svojou božskou mocou porazil diabla a odňal mu moc nad tými, ktorých držal vo svojom zovretí. Vzkriesenie sa tu nezjavuje ako zázrak po smrti, ale ukazuje sa životná sila samej smrti, keď je v spojení s Kristom. Ak dnes, keď (možno len v duchu) kľačíme pri Ježišovom hrobe, dívajme sa naňho nielen ako na mŕtveho, neoplakávajme jeho mŕtve telo ako nešťastná Mária Magdaléna, ale ešte viac rozjímajme a jasajme nad silou života, ktorý je prítomný v hlbinách zdanlivo mŕtveho Kristovho tela. Toto je však obraz aj o mŕtvych telách nás všetkých.

...

Kristov kríž – naša spása

Gabriel OFM ,  10.04. 2020

Náš život sa neraz podobá plavbe po rozbúrenom mori. Vtedy zvlášť intenzívne hľadáme nejakú oporu. Oporu, ktorá by nás držala nad rozbúrenou vodnou hladinou; oporu, pomocou ktorej by sme odolali nebezpečenstvám ohrozujúcim náš život. Dnes, na Veľký Piatok, si preto nanovo uvedomme, že niet inej opory – iba kríž a na ňom pribitý Ježiš Kristus! Na našej životnej plavbe sme v situácii starovekého Odysea. Tento slávny grécky moreplavec a kráľ, keď sa raz vracal zo svojej vojnovej výpravy, vedel že na mori naňho a jeho posádku číha veľké nebezpečenstvo. Prvým nebezpečenstvom boli Sirény. Ony svojím zvodným hlasom lákali neskúsených námorníkov k svojmu ostrovu. Ich úmysel bol jediný: zničiť loď a zabiť tých, čo sú v nej. Loď, ktorá sa pustila za ich hlasom totiž narazila na ostré skalnaté útesy, ukryté pod hladinou. Odyseus vediac o tomto nebezpečenstve dal námorníkom zaliať uši voskom, aby nepočuli spevy Sirén. A sám sa nechal priviazať k lodnému sťažňu. Povrazy, ktorými bol k sťažňu pripútaný, mu potom, keď ho Sirény vábili svojím spevom, zabránili vrhnúť sa do mora a plávať k ich ostrovu. A pripútanie sa k lodnému sťažňu Odysea zachránilo potom aj o niečo neskôr, keď so svojou loďou musel preplávať pomedzi dve nebezpečné skaly – Charybdu a Skyllu. Loď sa síce rozbila. Ale tým, že bol priviazaný o kus tohto pevného dreva, sa nakoniec zachránil. Aj na nás číhajú rôzne „Sirény“, ktoré nás vábia ísť za pokladmi, ktoré odvádzajú od Boha. Zalejme si uši voskom mysle neustále obrátenej k najvzácnejšiemu pokladu, ktorým je ukrižovaný Kristus... A nechajme sa tiež priviazať ku Kristovmu krížu lanami lásky, podobne ako sa nechal Odyseus priviazať ku sťažňu lode. Aj nám sa totiž môže stať, že loď nášho života bude rozbitá na márne kúsky a bude sa nám zdať, že sme ľudsky i kresťansky stroskotali. Z toho môže na jednej strane prameniť zúfalstvo a na strane druhej vzbura proti Bohu. Tieto dve „skaly“ budú chcieť rozmlátiť loďku nášho života na márne kúsky. Ak však budeme živou vierou pripútaní ku krížu, „sťažňu“ našej lode, ukrižovaný Kristus nás zachráni.

...

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Medzináboženský dialóg - diskusia (video záznam)

Felix Mária OFM

Dňa 24. októbra 2018 sme v našom františkánskom kláštore v Bratislave pripravili verejnú diskusiu troch duchovných abrahámovských náboženstiev.
Diskusie sa zúčastnili: RABÍN - p. Misha Kapustin * IMÁM - p. Mohamad S. Hasna * KŇAZ - br. Felix Mária OFM
Diskusia sa uskutočnila pri príležitosti pripomienky historického stretnutia v Assisi (r. 1986). Hlavná téma ... POKOJ ...
Medzináboženský dialóg sa týka aj našej krajiny. Na Slovensku sa môžeme stretať s ľudmi rôznych náboženstiev. Žijeme vedľa seba a je potrebné, aby sme vedeli nájsť to množstvo hodnôt, ktoré nás spájajú. Rovnako však potrebujeme vedieť čo je našou identitou, aby sme vedeli ponúknuť do dialógu naše bohatstvo. Záznam z diskusie si môžete pozrieť na https://www.youtube.com/watch?v=X3nMs7SCGGA&feature=youtu.be

Tu uvádzame aj dokumenty spomenuté s diskusii:
 
NOSTRA AETATE - Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám (výber) - zo dňa 28. októbra 1965
Islamské náboženstvo
3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.
Židovské náboženstvo
4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom. Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov ušľachtilej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9). Keďže teda kresťania a Židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom. Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom. Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli. Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.
Zdroj: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/nostra-aetate
***
APEL ZA MIER 2018 - Bologna, 16. október 2018
My, ženy a muži rôznych náboženstiev, na pozvanie Komunity Sant'Egidio a Boloňskej arcidiecézy, sme sa zhromaždili ako pútnici v tomto krásnom a pohostinnom meste. Ženie nás povedomie a zodpovednosť, že mier nie je nikdy získaný nastálo, vždy musí byť obnovovaný, spoločne, čistením sŕdc a myslí, pomocou ľuďom, aby sa pozreli jeden druhému do očí a zanechali väzenie strachu. V priebehu rokov globalizácie sme postrádali duchovné zjednotenie a sen o svete v mieri bol popieraný mnohými nerovnosťami, hrozným hlukom nových vojen, výrobou toľkých nových zbraní, budovaním stien, ktoré treba navždy prekonať. S vojnou však všetci strácajú, dokonca aj tí, u ktorých sa pôvodne zdalo, že vyhrali. V týchto rokoch Duch Assisi pomohol ľuďom stretnúť sa jeden s druhým a ukázalo sa, že vojna v mene náboženstva je vždy vojnou proti náboženstvu. Vojna je vždy "zbytočnou porážkou", je to proti ľudskosti samotnej. Z tohto dôvodu túžime s našou modlitbou a solidaritou s tými, ktorí trpia v mnohých častiach sveta, prispieť k budovaniu "mostov mieru". Naša doba je dobou veľkých príležitostí, ale aj mnohých zničených mostov a postavených nových stien. Žijeme v časoch straty pamäti, ale tiež odpadu, znečistenia ovzdušia, vody, pôdy; tento odpad ukladá neznesiteľné bremená a účty na budúce generácie. Počuli sme smutné spomienky z krajín vo vojne a svedectvách z krajín, kde sa opäť zrodili hranice, steny a konflikty. Veľké očakávania pokoja sú medzi pokornými a chudobnými tohto sveta, medzi zranenými životom. Nemôžeme podľahnúť pesimizmu alebo horšiemu- ľahostajnosti. Je potrebné zmeniť srdcia a otvoriť myseľ mieru. Zaväzujeme sa, že sa budeme snažiť odstrániť to, čo je často príčinou mnohých konfliktov: chuť k moci a peniazom, obchodovanie so zbraňami, fanatizmus, rozhorčený nacionalizmus, individualizmus, úspech skupiny ako absolútne kritérium a vytvorenie obetných baránkov. Zaväzujeme sa tiež vytvoriť a chrániť ľudské vzťahy, aby sme prekonali osamelosť, pretože sa stáva hlavnou črtou našich spoločností. Osamelí mladí ľudia, ktorí nemajú inú príležitosť ako migráciu, opustení starí ľudia, odsúdení umrieť sami, ignorované krajiny, zabudnuté vojny: všetko toto nás ženie k silnejšiemu spoločnému záväzku. Rovnako ako národy aj náboženstvá čelia niekoľkým možnostiam: buď pracujú pre duchovné zjednotenie, smerom k spoločnému osudu pre celé ľudstvo; alebo nasledujú časy a dovoľujú, aby sa nechali využiť na posilnenie odporu voči globalizácii, zvrchovaniu hraníc, rozdielov, identít, konfliktov; alebo zostanú za svojimi plotmi tvárou v tvár ekonomickej a bezduchej globalizácii. Neprítomnosť dialógu, kultúra pohŕdania a budovanie stien oslabujú náboženstvá a svet. Steny nezvyšujú bezpečnosť ľudí, skôr ohrozujú prežitie celých komunít. Popierajú samotné srdce náboženstiev, pretože dialóg je základnou súčasťou ľudských a duchovných skúseností náboženstiev. Náboženstvá sú väzby, spoločenstvá, zdieľanie. Znamenajú mosty a znovu vytvárajú ľudskú rodinu. Ak stratíme zmysel spoločného osudu, je to porážka pre ľudstvo a pre všetkých veriacich. So svojou tisícročnou múdrosťou, posilnené modlitbou a kontaktom s ľudským utrpením, sú náboženstvá živými dielňami jednoty a ľudstva a robia každého muža a každú ženu tvorcom mieru. Dnes musíme zmeniť naše srdcia k budovaniu budúcnosti mieru. Toto je východiskový bod! Nie sme sami, keď čelíme tejto obrovskej úlohe. Modlitba je koreňom mieru, pomáha nám, aby sme nepodľahli súčasnosti. Áno, slabá sila modlitby je najsilnejšou energiou na dosiahnutie mieru aj v situáciách, kedy sa to zdá byť nemožné. Preto to znova hovoríme: vo vojne nie je žiadna budúcnosť. Nech Boh odzbrojuje všetky srdcia a pomôže všetkým sa stať mostami pokoja. Nech nám Boh pomáha obnoviť našu spoločnú ľudskú rodinu a milovať "našu matku zem". Lebo meno Boha je mier.
Zdroj: https://preghieraperlapace.santegidio.org/pageID/30660/langID/en/BOLOGNA-2018--PONTI-DI-PACE.html Pracovný preklad: I.Š., Komunita Sant Egídio Slovensko
 
Bologna hostila medzináboženské stretnutie za pokoj v duchu Assisi (14.-16.10.2018) Medzinárodné stretnutie v duchu tradície budovania priateľstva medzi kresťanmi i inými náboženstvami začatej pred 32 rokmi v Assisi sv. Jánom Pavlom II. sa konalo v Bologni. Podujatie organizované Komunitou sv. Egídia a Bolonskou arcidiecézou pod názvom „Mosty pokoja“ hostilo osobnosti svetových náboženstiev a listom ho pozdravil aj pp. František. Kongresový palác na výstavisku v Bologni zaplnilo viac ako 3000 účastníkov z celej Európy. Prihovorili sa im zakladateľ Komunity svätého Egídia Andrea Riccardi, veľký imám univerzity Al Azhar v Káhire Ahmad Al Tayyeb, sýrsko-pravoslávny patriarcha Ignatius Aphrem II., hlavný rabín Francúzska Haim Korsia, prezident Európskeho parlamentu Antonio Tajani a bývalý prezident Európskej komisie Romano Prodi. Svätý Otec František v zaslanom písomnom posolstve všetkých prítomných povzbudil, aby pomohli mladým rásť v škole pokoja a tak sa stali budovateľmi a vychovávateľmi pokoja. Výzva z Assisi budovať mosty medzi národmi a náboženstvami nestráca ani dnes na svojej aktuálnosti. Pápež František v liste vysvetľuje: „V globalizovanom svete, kde sa žiaľ zdá, že je stále ľahšie prehlbovať rozdiely a zahrabávať sa do vlastných záujmov, sme povolaní spoločne sa usilovať o vytváranie spojenia medzi ľuďmi a národmi. Je naliehavo potrebné spoločne spracovať pamäte vzájomného spoločenstva, ktoré uzdravia historické zranenia, naliehavo sa žiada utkať osnovy mierového spolužitia do budúcnosti. Nesmieme rezignovať pred démonom vojny, šialenstvom terorizmu, klamnou silou zbraní, ktoré požierajú život. Nemôžeme dovoliť, aby ľudí ovládla ľahostajnosť, urobiac z nich spolupracovníkov zla, toho strašného zla, ktorým je vojna, na ktorej ukrutnosť doplácajú hlavne tí najchudobnejší a najslabší. Nesmieme sa zriecť našej zodpovednosti veriacich, od ktorých sa v súčasnej globálnej dedine ešte väčšmi žiada mať na srdci dobro všetkých a neuspokojiť sa s osobnou nerušenosťou. Ak náboženstvá nenasledujú cesty pokoja, popierajú seba samé. Nemôžu inak ako budovať mosty, v mene Toho, ktorý neúnavne spája nebo a zem. Naše rozdiely nás teda nemajú stavať jedných proti druhým. Ak človek skutočne verí, srdce ho nabáda vytvárať vždy a všade cesty spoločenstva.“ Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/svet/news/2018-10/bologna-stretnutie-pokoj.html

 
Spoločné vyhlásenie rakúskych moslimských duchovných: http://www.islamonline.sk/2017/06/300-muslimskych-duchovnych-podpisalo-vo-viedni-spolocne-vyhlasenie-proti-radikalizmu/?fbclid=IwAR2VEP3pe1S9bujdVtjwDt0MTfAbGr-7MAXPkH4DhvXTj-9bsileBjTJqaM
A zopár myšlienok na úvahu:
Herbert Schneider, nemecký františkán a bývalý generálny minister, vo svojej knihe "Žiť v láske" vyjadruje názor, že práve v tomto žití (v žití v láske) za zjavuje pravá podoba človeka. Podoba, ktorú mu dal Boh na počiatku pri stvorení. Je to podoba, ktorá je nezničená hriechom. Hriech ju narúša a chce ju zničiť. Lenže láska je vo svojej podstate dialogická. Boh sa zjavuje a dáva sa poznať. Vedie dialóg lásky. Tento dialóg jestvuje medzi Bohom a človekom a ľuďmi navzájom. Láska je počiatkom každého spoločenstva a teda i pokoja. Láska je dar, ktorý v nás vyvoláva potrebu pokračovať v rozdávaní.
 
Trapistický mních a veľký podporovateľ medzináboženského dialógu Thomas Merton povedal o pokoji: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“ Otvorme sa dialógu s Bohom v modlitbe. Otvorme naše srdcia a buďme pozorný na Boží hlas. Nie sme dostatočne bohatí, aby sme si mohli myslieť, že lásku nepotrebujeme. Naopak. Potrebujeme ju veľmi. Celý tento svet potrebuje tento dar.