Vyberte si Váš obľubený kláštor


Kalendár

23.05. 2017

Výročie úmrtia:

+ 1952
P. Adalbert Štefan Macháček

Galéria fotografií
z naších akcií
PRIPRAVUJEME: Naša služba
NEW

To, čo nás spája

Zuzana Kolníková ,  23.05. 2017

“Lebo to, čo nás spája, je silnejšie a väčšie ako to, čo nás delí,” spieva jedna slovenská kapela a ja pokyvkávam hlavou do rytmu. Boh nás stvoril rovnakých- lepšie povedané, stvoril nás všetkých na svoj obraz a bolo to dobré. Teda aj my sme dobrí. Áno, prvý človek zhrešil a bol preto vyhnaný z raja a my preto tento život neprežívame “doma”, “z tváre do tváre”. Napriek tomu, vo svojej podstate sme dobrí, pretože sme stvorení na Jeho obraz. Všetci. A Boh nás všetkých rovnako nekonečne miluje. Všetkých. Bez rozdielu pohlavia, veku, národnosti, rasy, či náboženskej príslušnosti alebo denominácie. A práve toto sa často stáva kameňom úrazu. Koľkokrát nám preblesne hlavou že “ja som katolík, tak som ‘naporádku’, som v suchu”. Alebo, že “chudák, neveriaci je, škoda ho”. A myslíme si, že sme lepší, hodnejší, správnejší. A ako často potom dostaneme takú výchovnú poza uši, keď nás práve niekto, kto nie je zrovna (praktizujúci) veriaci, pokorí a zahanbí tým, aký je dobrý. Ako dobre a správne sa zachová. Ako príkladne a s láskou pristupuje k ľuďom. Ako obetuje svoj čas, energiu, peniaze, aby pomohol druhému. Ako je nezištný a nečaká odmenu za to, čo robí. Ako ťa opraví, ak niekoho odsúdiš svojimi slovami, pričom ho ani nepoznáš. Ako sa zaoberá poslednými z posledných, vyhľadáva v zime po kanáloch bezdomovcov, aby im ponúkol teplý čaj, či obviazal zhnisanú ranu. Alebo s akou úctou a láskou sa vyjadrí o svojej žene, aj keď s ňou žil už pred svadbou. Ako ti vie vyjsť v ústrety, myslí na to, aké náboženské či duchovné potreby môžeš mať, aj keď on im nerozumie. A táto jedna “výchovná” nás vráti späť do reality, do reality našich osobností, pováh, charakterov, zlyhaní, pádov a do reality môjho ja. A v plnej “kráse” nám odhalí našu pýchu, a sebastrednosť. A keď namiesto toho, aby sme ostali ležať, pokorení, ale tento raz svojim vlastným zlyhaním a pádom a zacyklili sa v ňom, ak sa nám podarí znova vstať, máme možnosť začať odznova. Odznova hľadať a objavovať dobro nielen v druhých ľuďom, ale aj v nás samých. A možno aj prestať predpokladať, že tí druhí nás kresťanov apriori vnímajú negatívne. Áno, niektorí určite. Ale možno nás prekvapí, koľko “open-minded” ľudí, teda ľudí, ktorí majú otvorenú myseľ, ale hlavne otvorené srdce, máme vo svojom okolí. A že robia presne to, čomu nás učí Pán- milovať druhého. Bez podmienok. Milovať pre Lásku samotnú. Aj keď ju možno nenapíšu s veľkým L a nestretli ju v podobe Ježiša Krista. Ale Lásku stretli, poznajú ju. “Lebo to, čo nás spája, je silnejšie a väčšie ako to, čo nás delí,” pretože to, čo nás spája je Láska a nekonečné Dobro. A táto Láska nikdy nezanikne!

...

Vstať k novému životu

Lucia Kontšeková ,  07.05. 2017

Vstať z mŕtvych znamená nechať sa pritiahnuť Božím slovom, urobiť prístupnými tie miesta, ktoré sú vo mne zapečatené kameňom. Kameň znemožňuje prístup do hrobu. Ale keď to, čo ma uzatvára, odsuniem nabok, sprístupním doposiaľ nedostupné miesta, môžem objaviť netušené možnosti, novú kvalitu bytia, nádheru, niečo neslýchané... Do tmavého hrobu sa s prichádzajúcim dňom dostáva svetlo. Čo bolo pochované, pomaly ožíva, nadobúda nový dych. Paradoxy "svetlo a tma", o ktorých hovorí evanjelista Ján v celom svojom evanjeliu. Tma, aby z nej mohlo vystúpiť svetlo. Božia blízkosť otvára horizonty môjho obmedzeného vnímania a otvára aj to najťažšie – skalu uzatvárajúcu hrob, aby som mohla doň zostúpiť. Nič nedáva z hrobu preč. Len mi pomáha zmeniť a usporiadať veci, to, ako sa po znovuzrodení budem z tohto miesta dívať smerom von. Odvaha neutiecť pred vlastným prázdnom, ale počkať na to, čo Boh cez svetlo vrhnuté do hrobu môjho života môže uviesť do pohybu či priviesť k novému životu. Vstať z mŕtvych môže pre mňa znamenať: • objaviť novým „všedný“ deň a preniknúť do jeho výnimočnosti, • v ruinách a fádnosti práce nájsť dôležitosť, krásu a tvorivosť, • zo stretnutia s ľuďmi urobiť oslavu, tešiť sa ako na najkrajšej slávnosti, • z pohľadu, ktorému sa bežne vyhýbam, spraviť nástroj milosrdenstva pre tých, ktorí plačú... Povstanie z mŕtvych ako objavenie ustavičného Božieho zrodenia sa a vstávania z môjho hrobu a otvorenie sa Bohu a následne druhým ľuďom. Povstať z mŕtvych ako rozhodnutie povedať, že i cez môj život, pohľad, gestá chce Boh vstať aj v životoch ľudí, ktorí sa so mnou delia o spoločnú cestu. Vstať z mŕtvych ako pozvanie prijať tvorivého Božieho ducha, ktorého do mňa neustále vdychuje Boh. Boh svojou tvorivou silou jednostajne premieňa a privádza k životu, čo som ja v sebe už dávno pochovala a privalila kameňom.

...

Koho chceme obdivovať

Silvia Prelovská - Sis ,  29.04. 2017

Poslednú dobu sa zamýšľam nad tým, prečo sú medzi ľuďmi takí, po ktorých vám zostane pocit, že čas strávený s nimi nebol márny. Lebo ostal dobrý pocit a radosť zo stretnutia, ktorá trvá. Prečo sú niektorí ľudia viac darom, ako iní? Myslím na študentov, čo učím, aj bývalých žiakov a ešte viac myslím na svoje vlastné deti. Čo a ako urobiť, aby som ich vychovala správne, čo musíme zvládnuť my  rodičia, aby naše deti zvládli nástrahy tohto sveta, aby vždy vedeli, že sa môžu vrátiť, aj keď vykonajú niečo zlé. Tak veľmi sa modlím, aby som bola dobrým rodičom a z mojich chlapcov vyrástli ľudia, ktorí budú darom. Spomínam si na moju jednu obrovskú lotrovinu z puberty. V telke bývali reklamy na nové výrobky „zo západu“ a samozrejme, že mi ich naši nechceli nikdy kúpiť. Tak som im kradla peniaze. Najprv dvacku, potom viac, potom som dokonca pár krát vytiahla aj tisícku (ešte boli koruny, nie eurá, ale aj tak...), až ma mama pristihla. Nepovedala nič, dokonca ma nechala ísť. A keď som sa vrátila, stále mi nič nepovedala. Čakala som, že keď príde otec a povie mu to, že ma „zabije“, ale nikto mi nič neurobil, „len“ mama sa so mnou nerozprávala asi 2týždne. A ja som každý ten deň čakala, kedy to príde ale nikdy, dokonca ani teraz nie, sme sa o tom nerozprávali. Fakt, že som nikdy za to nedostala a to ticho, ma naučilo viac ako akákoľvek bitka, či neustále pripomínanie toho, čo sa stalo. Neviem, či moja mamina robila správne, ale pomohlo mi to a odvtedy som nič neukradla. Pripomína mi to milosrdného Boha, ktorý síce naše hriechy nepremlčí, ale nevzdá sa nás. Možno budeme aj trpieť, možno bude aj trest a bude iný, ako by sme si sami predstavovali, ale vždy nás čaká prijatie a láskavá náruč. Chcela by som byť takým človekom. Viem, ako vedia byť k sebe deti kruté, dokonca aj keď sú to súrodenci či kamaráti. Ale aj učitelia vedia byť nespravodliví a rodičia vedia byť neprítomní...čím to je, že niekto to "ustojí" a niekto nie? Stále nad tým rozmýšľam a viem iba, že keby som chcela robiť všetko vlastnými silami, nepomôžem sebe ani nikomu inému. Byť pevný v zásadách, ale láskavý. Byť trpezlivý, ale vyžadovať splnenie úlohy. Byť láskavý, ale neposúvať hranice, nezľahčovať chyby a napriek tomu byť milosrdný. Každého rodiča, učiteľa, či šéfa, ktorý vybojoval tento boj obdivujem. A prosím, aby som bola takou matkou a učiteľkou. Každý z nás musí vybojovať boj sám so sebou (akési vzorce či traumy z detstva, zo školy či z puberty..) a komu ostane ešte síl byť pre druhého darom? Kde inde máme čerpať, ak nie "pri zdroji"? Ak nie od LÁSKY, ktorou je náš jedinečný Boh a Pán? Pri predstave tých skvelých rodičov a učiteľov, šéfov a predstavených ktorí to nevzdávajú, ktorí bojujú, ktorí vidia aj „za obzor“ a ktorí nám veria, nikto iný väčší a spravodlivejší a milosrdnejší mi nenapadá, ako náš Boh. „Netrápi“ sa s jedným či tromi či piatimi deťmi, ako my. Alebo s celou triedou študentov, alebo so zamestnancami firmy, pacientami či inými zverencami, ale má nás na starosti veľmi veľa. Ku každému z nás je však rovnako láskavý a osobný a trpezlivý a odpúšťajúci, má pre nás otvorenú náruč, vie vypočuť a vie, čo je v nás napriek či vďaka „tomu všetkému“. Lebo za to, z ktorého človeka ide dobrý pocit, ktorý ostáva, môže LÁSKA. A keď tak veľmi obdivujem ľudí chcem sa im aspoň v niečom podobať, ako veľmi potom chcem obdivovať Boha. Ako veľmi chcem ďakovať Jemu. Lebo, ako je napísané: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1Kor2,9)

...

PRIPRAVUJEME: Františkánska spiritualita
...

Prosím, povoľte reťaze...

Felix Mária OFM

Je možné, že ešte aj v 21. storočí funguje v našej modernej spoločnosti niečo ako obchod s ľuďmi? - ÁNO, EXISTUJE.
A práve preto si po celom svete 8. februára pripomíname obete obchodovania s ľuďmi. Dnešný deň, 8. Február, v ktorý sa slávi liturgická spomienka na sv. Jozefínu Bakhitu, vyhlásil Pápež František za „Medzinárodný deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi“. Sv. Jozefína Bakhita pochádzala zo Sudánu a zažila hrôzu otroctva na vlastnej koži, keď ju ako deväťročnú uniesli, bola niekoľkokrát predaná a žila v otrockých podmienkach, kým sa ocitla v dobrých rukách dobrých ľudí, ktorí jej predstavili milosrdného Boha. Neľudské a ponižujúce zaobchádzanie na jej tele zanechalo 144 jaziev. (zdroj: Slovenská katolícka charita)
Počas tohto dňa si spomíname na milióny (podľa odhadov viac ako 20 000 000 ľudí) trýznených ľudí, ktorí stratili svoju osobnú slobodu. Medzi nimi je množstvo detí a žien. Preto nebuďme ľahostajní a pomôžme týmto ľudom aspoň krátkou modlitbou. V duchu žiadosti sv. Jozefíny Bakhity - " PROSÍM POVOĽTE REŤAZE, SÚ ŤAŽKÉ !"
Viac o tejto problematike sa môžete dočítať na stránkach:
Slovenská katolícka charita - http://obchodsludmi.sk
- Ak chcete pomôcť v boji proti skutkom voči ľudskosti môžete podporiť projekt SKCH - Bankové spojenie: IBAN: SK75 1100 0000 0029 2183 2281 (zdroj: http://obchodsludmi.sk/?page_id=10 )
Národná linka pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi - http://www.novodobiotroci.sk
Ministerstvo vnútra - http://www.minv.sk/?obchodovanie-s-ludmi-a-slovenska-republika